Keď som videla niekoho trpieť, cítila som povinnosť zachrániť ho. Keď niekto nežil život podľa svojho potenciálu, verila som, že to môžem zmeniť. Dnes viem, že som sa mýlila. Vekom sa učím poznaniu, že nie je mojou povinnosťou alebo právom zachraňovať. Myslím psychiku druhého. Môžem však na toho druhého pozitívne vplývať. Nemôžem druhého nasilu zmeniť. Funguje to na princípe spiaceho človeka. Čo spôsobuje násilné zobudenie? Buď bude človek protestovať a mračiť sa na celý svet - a vy budete tí zlí, ktorí ste ho zobudili -, alebo sa len prehodí na druhý bok a bude v spánku pokračovať. Ten, ktorý spí, musí sám vstať. Jeho telo pozná čas, kedy vstane. Treba však byť ako synovec môjho kamaráta, ktorý ráno netrpezlivo čaká, kedy sa jeho krstný (môj kamarát) zobudí. Nesedí pri ňom celý čas, občas nahliadne do krstného izby, aby skontroloval či dýcha a potichu odíde, aby sa znova o chvíľu vrátil. Nebudí ho. Je pripravený a čaká, kedy sa krstný zobudí a príde za ním.
Táto každodenná situácia sa dá preniesť aj do iných oblastí života. Viem, aké je náročné vzdať to pri niekom, na kom nám skutočne záleží – či už je to kamarát, rodina alebo partner. Vytvárame putá. A tie putá niekedy bolia. Myslíme si, že naša láska je magická sila, ktorá toho druhého zachráni alebo ho zmení. Veď predsa pod jeho/jej zlou škrupinou vidíme to malé zraniteľné dievčatko alebo chlapčeka. Túžime sa dostať do jadra vnútra toho druhého a otočiť ho o stoosemdesiat stupňov. Veď v každom sa skrýva dobro a my ho isto objavíme. Ostatní nás nechápu, nerozumejú, prečo to robíme, nechcú vidieť to, čo vidíme my. Nepoznajú to, čím si v minulosti náš kamarát/partner prešiel. My áno. Sú voči nemu/nej zaujatí a preto nepočúvame varovné reči. Chcú nám zle. Závidia. Nemajú ho/ju radi. Veď určite spoznáme pod nánosom rôznych závislostí skrytú bolesť toho druhého. My to chceme vidieť. Sme tí, ktorí chcú mať čarovnú moc to zmeniť. Vidíme všetky ich možnosti a potenciál. Lenže...to je všetko veľmi naivné. Je vyčerpávajúce vziať si zodpovednosť za niekoho zmenu. Dôvod, prečo je to vyčerpávajúce, je jednoduchý – nie je to v našich silách. Jediný človek, ktorého môžete zmeniť práve číta tieto riadky. Ateistovi by som povedala, že čas na zmenu príde v okamihu túžby zmeniť sa. Nik za nás to neurobí. Mozog a srdce budú cítiť potrebu zmeny. Máme nespokojné vnútro a signálku v podobe svedomia. Môžeme ho rôznymi prostriedkami stlmiť ale ono si k nám nájde cestu. Čo môže začať našu zmenu? Možno slovo, skutok, človek, ktorý nás svojimi myšlienkami ovplyvnil. Veriacemu by som zas porozprávala o tom, že je to v rukách Boha. Boh môže prostredníctvom našich modlitieb pomôcť dodať silu človeku, aby sa pokúsil zmeniť. On má schopnosť cielene meniť druhých, nie my.
Ak sa niekto nechce zmeniť, netúži ísť tým smerom, ktorý sme mu stanovili alebo ho neinšpirujeme k zmene, nie je to naša chyba. Každý máme slobodnú vôľu. Rozumiem, že sa cítime zle, pretože máme obrovské srdce s veľkým množstvom lásky, ktorú chceme odovzdávať a rozumiem tomu, že „láska môže všetko zmeniť“. Jasné, môžeme byť urýchľovač pozitívnych zmien. Na druhého môžeme vplývať našou životnou filozofiou, spôsobom, akým žijeme, ako sa vyjadrujeme/aké máme názory na rôzne problematiky, ako nadväzujeme nové kontakty, ako sa správame k druhým atď. Slepo však dúfať, že len naša láska niekoho zmení...to je utópia. V živote som sa stretla s mnohými prípadmi žien, ktoré si vzali alkoholika. Všade rozprávali, že on sa pri nej zmení, že ona ho zmení. Nezmenila, skôr on ťahal celú rodinu na stále väčšie dno. Mala som spolužiačku na strednej škole, ktorej mama dostala facku od muža ešte pred svadbou. Dúfala, že po svadbe sa zlepší. Nezlepšil, bol ešte horší. Keď štvrtýkrát otehotnela, babskými domácimi radami robila všetko pre to, aby o dieťa prišla. Nechcela, aby trpelo rovnako ako ona. Nestalo sa tak a tak dieťa donosila. Bola to práve moja spolužiačka. Mám kamarátky, ktoré tíško tolerujú svojich partnerov. Moje kamarátky sa nepoznajú a predsa svorne všetky hovoria: „Verím, že sa zmení. Verím, že ja ho zmením. Verím, že moja láska ho zmení.“ Môže sa zmeniť iba ak on bude chcieť. Môže sa pretvarovať, pár týždňov byť niekým iným, aby nastal pokoj ale potom do toho spadne znova – nočné výlety, vysmievanie sa z viery, citové vydieranie, finančná závislosť, vydieranie cez deti, vydieranie, že v minulosti zažil/a to a to a on/ona si nič z nášho správania nezaslúži. Jedna žena ospravedlňovala nesprávne činy svojho muža frázou, že v puberte mu umrela mama a on veľa tej lásky nezažil. Zvyčajne sa v takýchto vzťahoch usádza súcit. Cit, ktorý z nás robí ľudí, sa teraz stáva zbraňou, ktorá ničí. Viac o takýchto prípadoch počúvame z úst žien ale je mnoho mužov, ktorí sú obeťou samaritánstva. Sú to všetko nebezpečné situácie.
Niektoré prípady sa však menia až na patologické javy, keď človek cíti neskonalú povinnosť zachrániť toho druhého. Považuje to za životné poslanie ba až osud. Ide väčšinou o človeka s nízkym sebavedomím, ktorý sa snaží nájsť zmysel života a keď ho nevie nájsť vo vlastnom živote, začne žiť život toho druhého. Jeho osoba sa začína strácať. Vzťah je nezdravý, inými slovami toxický, keď druhá strana v podstate už svojho „záchrancu“ vydiera. Človek sa tak ocitne v pasci, pretože má pocit, že ak by daného človeka opustil, ten druhý sa nikdy nezachráni a bez neho bude stratený. Tento stav sa v psychológii nazýva Spasiteľský komplex. Existuje o tom mnoho článkov a kníh. Toto je však extrém.
Nezabúdajme, že najviac ľudí meníme spôsobom, akým žijeme svoj život my sami. Prestaňme nasilu zobúdzať spiaceho človeka. Jeho duša sa zobudí, keď bude na to pripravená. A ak nie? Nie sme bohovia, nezodpovedáme za činy druhých, iba za tie svoje.
