Všetko to začalo v detstve. Pochádzala som z prostredia, ktoré vysoko dbalo o moje vzdelanie a známky. Moja mama bola veľmi inteligentná žena a ja som sa jej vždy veľmi chcela podobať. Chcela som, aby bola na mňa s tatkom hrdá. Známka horšia ako dvojka bola moja prehra. Ale ak som dostala dvojku z písomky, učitelia mi dokázali vždy povedať: „Simona, ty si spokojná s dvojkou? Nemala by si. Máš na viac.“ Učiteľ ma nechal stáť pred tabuľou pri odpovedi aj štvrťhodinu, keď sa ozývali hlasy, že už mi dáva ťažké otázky. Odpovedal im: „Simona ide na jednotku.“ Vyrastala som s pocitom, že dvojka je neuspokojivá a vôbec som sa z nej netešila. Chcela som vždy jednotku. Nazývali ma "chodiaca encyklopédia", neskôr s hromadným príchodom internetu "chodiaci Google". Posledné ročníky na základnej škole a ročníky na strednej škole sa niesli v znamení jednotiek a dvojok. Kazila mi to vždy len matematika na ktorú, žiaľ, nemám bunky. A hnevá ma to. Vysoká škola už bola o pochopení, že naučiť sa VŠETKO naozaj nejde. Neznášala som, ak mi niekto pripomínal moje zlyhanie. To mi ostalo dodnes. Ľahšie sa počúvajú pochvaly. V poslednom ročníku na strednej škole som mala jeden deň, keď sa mi obzvlášť nedarilo. Písomka sa nepodarila tak, ako som chcela a veľmi ma to mrzelo. Po nej som dosahovala už len lepšie výsledky ale z lavice môjho kamaráta sa odvtedy ozývalo milo podpichovačne: „No, Simonka, ale tá štvorka vtedy...“ Mal to byť vtip ale pre mňa to bola trpká pripomienka, že to mohlo byť lepšie. A nebolo.
Som súťaživá. Ak sa nájde niekto lepší ako ja, nakopne ma to a snažím sa ho dobehnúť alebo prevýšiť. Baví ma to. Prehry znášam ťažko. Nepúšťam sa do niečoho, čo už ten deň nestihnem dokončiť. Tak to bolo so mnou v redakcii. Odišla som z práce až vtedy, ak bol článok hotový a ja som s ním bola maximálne spokojná. Nemám rada nedokončenú alebo odfláknutú prácu. Obrazne povedané: môj výsledok práce je buď čierny alebo biely. Nikdy nie sivý. Pre dokonalý výsledok som často ochotná vzdať sa spánku, svojho voľného času alebo jedla. Aj keď, práve jedlo ma upozorní na pauzu. S hladným žalúdkom sa veľmi ťažko píše článok. Som na seba kritická a všímam si svoje chyby. Kým napíšem takýto článok, prechádza zdĺhavou autokorekciou – neustále pred jeho vydaním niečo pridávam, niečo uberám. Úprava trvá často niekoľko hodín. Ľudia, ktorým stačí priemer, ma vytáčajú. Hlavne, ak viem, že ak by chceli, môžu dosiahnuť oveľa viac ako si myslia. Nie som človek, ktorý si hrabe na svojom piesočku. Chcem pomáhať a povzbudzovať. Zbožňujem ambicióznych a kreatívnych ľudí. Nerada stojím na jednom mieste a ak dosiahnem úspech, hneď myslím na ďalší. Je dôležité, aby sa človek posúval a nekrpatel.
Ak ma čaká nejaká výzva, púšťam sa do nej a snažím sa na maximum. Ak by som výzvu odmietla alebo odflákla, bola by som na seba veľmi nahnevaná. Vŕtalo by mi v hlave, ako by to mohlo dopadnúť. Možno by ten výsledok bol skvelý. Ktovie? To ma odrádza od toho, aby som bola lenivá a pohodlná. Ak nedosiahnem požadovaný výsledok, som nahnevaná a chvíľu so mnou nie je reč. Vtedy sa nájde vždy niekto, kto mi povie: „Nevadí. Čo ťa nezabije, to ťa posilní. Nabudúce to vyjde.“ ale ja len znechutene krútim hlavou. Myslím si, že je to všetko stále v prijateľnej miere a orientuje sa to najmä v mojej práci. Nie som z tých, ktorí musia mať dokonale upravený stôl, veci zoradené podľa veľkosti a farby. Taký extrém naozaj nie som. Dobre, priznávam...nemám rada odtiahnuté stoličky, ak sa s niekým o niečo delím a nemá presnú polovicu, ak je vidlička medzi lyžičkami, ak...
