Lenže odmietnutie k životu patrí. Je to jeho esencia, príchuť, ktorá zahŕňa aj veci, ktoré nás odmietli a ktoré nemôžeme zmeniť. Nemusí sa priamo týkať našej osoby ale je to prirodzená súčasť života a deje sa každému. Najmä absolventi škôl chápu odmietnutie ako obrovské zlyhanie. Rozumiem tomu. Zo školy sme naučení, že musíme v podstate všetko zvládnuť, musíme byť najlepší, večne sme s niekým porovnávaní. Keď sa nám nedarí, príde trest. Sme naprogramovaní, že musíme uspieť a ak nie, je to často len naše zlyhanie. Prvé odmietnutie tak v človeku spôsobuje doslova katastrofu. Vždy len krútim hlavou, keď násťročný človek hovorí, že je „sklamaný životom“ alebo „sklamaný láskou“. Som len o niečo staršia od nich ale už teraz viem, že život je plný sklamaní a odmietnutia ale zároveň aj veľkej nádeje. Skúsme sa pozrieť na odmietnutie z druhej strany. Čo ak to, čo chceme, nie je pre nás správne? Nie, nie je to chlácholenie samého seba alebo násilné prijatie skutočnosti. Nesnažíme sa pochopiť, čo nám odmietnutie chce povedať. Hovorí nám, že klopeme na nesprávne dvere. Kedysi mi bolo povedané, že na mne obdivujú to, ako sa dokážem rýchlo otriasť a ísť ďalej. A čo mám robiť? V súkromí sa vyplačem, myknem plecami, usmejem sa a skúšam pokračovať inou trasou. Pred najbližšími sa posťažujem, tých ostatných to nezaujíma.
Vraciam sa späť k momentom, keď som bola odmietnutá. Vždy ma to posunulo k niečomu lepšiemu. Začína to strednou školou a končí prácou. Mala som na výber z dvoch stredných škôl. Jedna ma odmietla, druhá prijala. Keby nebolo tej školy, nespoznala by som ľudí, ktorí sú dnes pre mňa mojou rodinou. Keby som sa nedostala na vysokú školu do Nitry ale do Ružomberka, nespoznala by som svoje kamarátky, ktoré sú mojou krvnou skupinou a napriek veľkej vzdialenosti vieme pri sebe stáť a kecať vkuse aj dve hodiny po telefóne. Rozumiem, že niekto môže argumentovať, že ide o alternatívnu realitu. Nespoznala by som ľudí, ktorých poznám ale iných. Žila by som iný život, aký žijem teraz a neprišlo by mi to čudné. Teraz však píšem o inom. Zažila som okamihy, keď mi potencionálni zamestnávatelia podávali so širokým úsmevom ruku, želali mnoho šťastia v živote a slušne vypoklonkovali z ich milej zóny. Dôležité je nevzdať sa. Nedávno som čítala, že Harry Potter takmer neuzrel svetlo sveta, keďže rukopis J. K. Rowling odmietali knižné vydavateľstvá spočiatku vydať. To isté zažila aj kapela U2 či Depeche Mode - dnes legendárne kapely, ktoré nahrávacie štúdia na začiatku ich kariéry odmietali vydať. Možno by dnes legendami neboli, keby ihneď získali "áno".
Odmietnutie je nepríjemné a bolí. Dotkne sa nás. Nikomu nie je príjemné počuť odmietnutie. Poznáme sa, veríme si, cítime, že na to máme. Ak nás odmietne niekto, koho ľúbime, nastúpia pochybnosti o nás samých. Prečo nás nechce? Nie som tak dobrá? Si skvelá ale ocení to niekto iný. Pohovor do práce? Sme dokonalo pripravení a veľmi túžime po danej pozícii. Nevyšlo to? Určite je na to dôvod prečo sme sa tam nedostali. A nie, nemusí to byť len konexiami. Možno pre niekoho sú to prázdne slová ale možno v živote nedostávame to čo práve chceme ale to čo teraz potrebujeme. Možno je to životná lekcia, ktorá nás má zoceliť. Mama mojej kamarátky mi raz povedala, že miesto pre nás si nás nájde a počká na nás. Niekto z nás verí v osud, niekto hovorí, že neverí tomu, že má niečo presne naplánované. Máme slobodnú vôľu, môžeme meniť našu životnú cestu. Odmietnutie je niečo, čo nám hovorí, že to pre nás nebolo. Ak by bolo, neboli by sme odmietnutí. Slovo a účinok má trpkú chuť ale ja si vždy hovorím, že nás len pripravuje na niečo lepšie a väčšie.
