Určite ste sa aj vy stretli s týmito stereotypmi:
Ranné vtáča: o týchto ľuďoch sa hovorí ako o svedomitejších, štíhlejších, emocionálne stabilnejších, pozitívnejších, v škole dostávali lepšie známky, vedia lepšie riešiť problémy, sú perfekcionisti a ich hlavným nápojom je čaj. Najaktívnejší sú medzi deviatou ráno a dvanástou napoludnie, ich čas na spánok prichádza medzi deviatou večer a polnocou a najobľúbenejším jedlom dňa sú raňajky.
Nočná sova: ľudia označovaní ako nočné sovy sú kreatívnejší, majú vyššie IQ, avšak majú problémy s nadváhou, sú menej zodpovední, menej stabilní, majú väčšie sklony k rôznym závislostiam ako je napr. alkohol, sú promiskuitní, trpia rôznymi duševnými chorobami a depresiami, pretože ich ťaží život vo svete ranných vtáčat. Nočné sovy zaspávajú okolo jednej až tretej hodine nadránom a ich hlavným jedlom je večera.
Kolibrík: títo ľudia sa nachádzajú niekde uprostred. Nespia viac ako osem hodín. Ich obľúbenými časťami dňa sú noc a ráno, kedy sú najviac aktívni. Kým ranné vtáčatá a nočné sovy sa musia premáhať pri zmene ich biorytmu, kolibríkom to nespôsobuje väčšie problémy. Špecifické sú pre nich poobedné „päťminútovky“.
Tieto charakteristiky sú veľmi univerzálne. To, čo by malo platiť na nočnú sovu, sa na mňa hodí len minimálne. Nočnou sovou nie som odmala. Prinútila ma k tomu vysoká škola a život na internáte. Neviedla som rušný, nočný, spoločenský život ale bola som tou menšinou, ktorá vedela, že skôr ako o jednej po polnoci spať nemôže kvôli hluku alebo svetlu. Navyše, študovala som históriu, takže občasné ponocovanie na rôzne skúšky bolo nutné. Azda najväčšou nočnou sovou som sa stala v poslednom ročníku. Spoznala som spolubývajúcu, s ktorou sme si veľmi rozumeli a v kontakte sme dodnes. Na internáte to tak chodí – buď si s niekým rozumiete alebo nie. Stredná cesta neexistuje. Dodnes s úsmevom myslím na naše filozofické úvahy, ktoré sme viedli aj do štvrtej nadránom. Ranné prednášky boli pre nás utrpením. Rozhodne môj najkrajší ročník na vysokej škole.
Po ukončení štúdia na vysokej škole som si myslela, že sa to zmení. Ale dostala som sa do sveta médií a flexibilného pracovného času. Pre nočné sovy nie je nič lepšie ako flexibilný pracovný čas alebo práca z domu. Zbožňovala som to. Nie som ten typ, ktorý má rád rutinu. Predstava, že každý deň sa nachádzam v rovnakom prostredí a s rovnakými ľuďmi, je desivá. Regionálne rádio, v ktorom som istý čas pôsobila, sídlilo v inom meste, z akého som prispievala svojimi reportážami. Pre vedenie rádia boli dôležité výsledky, ktoré dostávali. Nezaujímalo ich či pracujem z domu alebo sedím s moderátorkou v štúdiu. Podstatné bolo, že som sa objavovala na akciách, ľudia si pamätali meno rádia a že z toho bol kvalitný výstup. Práca redaktora nepozná presne ohraničený pracovný čas – pracujete ráno o pol ôsmej alebo večer o deviatej. A tak si moje telo zvyklo, že skôr ako o jednej alebo druhej po polnoci nezaspí. V noci sa ale vo mne prebúdza moja kreatívna stránka. Myslím na to, o čom všetkom by som mohla písať. Všade okolo mňa je ticho. Len občas počujem nejaké to auto, ktoré prejde po neďalekej ceste. A moje myšlienky, úvahy a nápady zrazu túžia ísť von. Prsty mi lietajú po klávesnici a ja sa z toho veľmi teším.
Moja rodina mi stále hovorí: „Noc je na to, aby sa spalo.“ Lenže niekto nemôže v noci spať. Nehovorím len o práci, hovorím aj o určitom biorytme. Každý z nás prežije rôzne spánkové štádia. Veda tvrdí, že nočné sovy sú prevažne žiaci/študenti a rodičia. Myslím, že ja som ešte v post študentskom období. Rannými vtáčatami sme viac v staršom veku, keď nám stačia štyri hodiny spánku. Nikto z nás nie je len jeden typ celý život. Takže či ste ranné vtáča, nočná sova alebo kolibrík – je to súčasť vašej osobnosti, ktorá sa celý život mení.
