Problémy s trávením som začala pociťovať v treťom ročníku na vysokej škole v čase obrovských stresov. Mala som krátko pred bakalárskymi štátnicami. Hnačky sa stupňovali a ja som stále viac strácala na váhe. Zľakla som sa a utekala za obvodným lekárom. Môj obvodný lekár je veľmi milý človek. Povolanie lekár je preňho poslaním a tak sa k tomu stavia. Nemám strach za ním prísť. So svojimi pacientmi nadväzuje priam až priateľský vzťah. Strach, neistota či arogancia v jeho slovníku nemá miesto. So špecialistom, za ktorým ma môj obvodný lekár poslal, som nemala dobré skúsenosti. Svoju prácu neodviedol dobre, poslal ma domov s vetou, že netuší, čo mi je a viac sa o danú vec nezaujímal. Nehovoriac, že vyšetrenie zvládal ako amatér, keď mi trubicou do krku musel zachádzať na dvakrát. Keď som doužívala lieky, ktoré mi predpísal, povedal mi: „Dúfam, že vám tie lieky veľmi neublížili. Liečili sme totiž niečo, čo sme nemali.“ Prestala som chudnúť, hnačky však neustali. Prístup špecialistu ma zasekol na štyri roky. Štyri roky som sa bála svoj problém riešiť. No čas a únava z množstva hnačiek mi dodali silu konečne začať môj problém riešiť. V rádiu so mnou pracovala kamarátka, ktorá riešila podobné zdravotné problémy. Odporučila mi súkromnú kliniku v Martine. Opäť som navštívila svojho obvodného lekára. Skryté krvácanie sa ukázalo ako pozitívne a tak mi obvodný lekár napísal výmenný lístok na gastroskopiu a kolonoskopiu. Nasledujúce udalosti mali už rýchly spád - objednanie u špecialistu v Martine, odber krvi, predoperačné vyšetrenie. Pociťovala som strach, veľkú zvedavosť no najmä úľavu, že som sa konečne na to celé znovu podujala a konečne sa dozviem, čo ma trápi.
Ako každý človek, aj ja som si prezerala články k tejto téme na internete. Veľmi skoro som pochopila, že je to veľká chyba. Články na internete sú veľmi univerzálne a nemusia znamenať, že je to váš prípad. Najčastejšie vám z tých článkov kričí slovo rakovina. Myslím si, že to je jeden z dôvodov, prečo ľudia kolonoskopické vyšetrenie odkladajú. Boja sa prístupu lekára a výsledku. Nie vždy musí ísť o rakovinu. Ochorení, ktoré sa týkajú tráviaceho ústrojenstva, je veľmi veľa. Rozumiem, že mnohí z nás máme strach zo slovenských doktorov a nejeden má nepríjemnú skúsenosť ale nič nie je len čierno biele. Rozhodne neodporúčam pred vyšetrením čítať diskusie, ktoré sa týkajú gastroskopie a kolonoskopie. Stretnete sa tam s troma skupinami ľudí:
Tí, ktorí sa na vyšetrenie len chystajú: ak niečo absolvujeme prvýkrát, sme prirodzene zvedaví, čo nás čaká. Chceme vedieť, na čo sa máme pripraviť a dnešná moderná technológia nám pomôže stretnúť niekoho s podobným problémom ale zvyčajne dostaneme odpoveď od:
Tí, ktorí s vyšetrením mali zlé skúsenosti: len vo veľmi malých prípadoch ľudia svoje kladné skúsenosti zavesia na internet. Ľudí skôr zaujímajú ponosy druhých, pretože sa k nim môžu pridať. Vzniká negatívna bublina, ktorá sa šíri ďalej. Príspevky navodia atmosféru strachu a ten, kto sa na vyšetrenie len chystá, má prirodzene zo všetkého ešte väčší strach.
Tí, ktorí majú po vyšetrení a sú „hrdinovia“: poslednou skupinou sú ľudia, ktorí na internete všetkých zmietajú zo stola. Vždy ma pri takýchto príspevkoch napadne: "Po vojne je každý generál." Až na malé výnimky v takýchto diskusiách nájdete ľudí, ktorí sú zo železa a nič ich nebolí. Tí, ktorí cítia len stotinu bolesti sú slabosi a nič neznesú. Je všeobecne známe, že každý človek má črevá usporiadané inak. Niekto má dokonalé záhyby čreva a teda možno vyšetrenie ani veľmi necíti, niekoho črevá sú usporiadané tak zložito, že by vyšetrenie nezvládol a od bolesti by plakal. Platí to aj pre ľudí, ktorí už v tejto časti tela absolvovali operáciu a majú zrasty. Netreba sa preto spoliehať na reči ostatných. To, že jedného to nebolelo neznamená, že to nemusí bolieť toho druhého. Každý pozná svoj prah bolesti a možnosti, ktoré sa mu pri vyšetrení ponúkajú. Je len na vás či to skúsite pri plnom vedomí alebo si pomôžete anestéziou. Ostatní by mali vaše rozhodnutie rešpektovať a nezosmiešňovať.
Ja som absolvovala gastroskopiu aj kolonoskopiu v celkovej anestézii v jeden deň. Cítila som obrovský strach a veľké stresy. Bála som sa. V podstate ani neviem čoho. Samotného vyšetrenia? Kroku do neznáma? Výsledku? Na vyšetrenie som sa musela pripravovať už týždeň vopred. Žiadne potraviny s vysokým obsahom vlákniny. Dva dni pred vyšetrením len kašovitá strava a vývary, deň pred vyšetrením preháňadlo - jediná nepríjemná časť prípravy. Preháňadlo chutí ako citrónový sirup bez vody s prímesou mäty. Chuť je odporne sladká, čo v nás prirodzene vyvoláva reflex vyvrátenia. Treba však zaťať zuby a vypiť to spolu s ďalším litrom čírej vody, aby ste predišli dehydratácii. Ak ste správne dodržiavali pokyny lekára pred vyšetrením, účinok preháňadla zmizne do dvoch hodín od jeho užitia.
Noc pred vyšetrením som spala pokojne. Nastal deň D. Nebola som sama, ako doprovod šiel môj tatko. Hlavné slovo medzi sestričkami mala tá, ktorá ma objednávala. Milo mi ukazovala, kam mám ísť a čo mám robiť. Pre zachovanie intimity mi dali krátke nohavice z krepovitého materiálu s otvorom na zadnej strane. Napriek jemnému stresu som mala svoj tlak aj tlkot srdca v poriadku. Atmosféra v ordinácii bola príjemná. Kým som dostávala infúziu, anestéziológ pustil japonskú inštrumentálnu hudbu, ktorú neskôr zmenil na francúzsku a rozprával sa so mnou. Predstavil sa mi podaním ruky, spýtal sa ma kde (ne)pracujem, odkiaľ som a celkovo všeobecné informácie o zdraví. Bez toho, aby som si musela niečo vypýtať, mi sestrička strekla do krku umŕtvovací sprej. Vial na mňa príjemný vetrík z ventilátora, personál sa so mnou milo rozprával. Všetko mi dopredu vysvetlili a o každom úkone informovali. Ležala som na ľavom boku. Okolo mňa bola vrava, sestričky sa rozprávali o tom, kam pôjdu so svojimi deťmi počas leta na dovolenku. Upokojila som sa. Po chvíli mi do žily zaviedli dva utlmovacie lieky. Po prvom vpichu som cítila miernu únavu. Vnímala som ako sa so mnou celá miestnosť hýbe. Ale nie veľmi dramaticky, skôr jemne. Po druhom vpichu som už počula hudbu a hlasy akoby z väčšej diaľky. Anestéziológ mi nasadil tvárovú masku, ja som sa dvakrát nadýchla a viac si nepamätám. Zobudila som sa o nejaký čas znova položená na chrbte. Prekvapene som sa opýtala sestričky a anestéziológa: „Už je po?“ Prikývli. Matne si spomínam, ako ma previezli na vozíku do inej miestnosti, kde ma nechali odpočívať dve hodiny. Mne by pokojne stačila aj polhodina. Necítila som bolesť, len veľký hlad. Nasledovala konzultácia s pánom doktorom. Pán doktor je veľmi milý a usmievavý človek. Priateľsky mi porozprával, čo ma trápi – akútny zápal hrubého čreva - a ukázal mi fotografie môjho vnútra akoby to boli rodinné fotografie. :D Nasledujúce liečenie bude prebiehať pod jeho taktovkou. Vôbec sa nebojím. Ešte v ten istý deň som šla domov.
Ak máte pocit, že niečo s vašim trávením nie je v poriadku a stav dlhodobo trvá, určite sa oplatí kolonoskopiu absolvovať. Netreba sa báť. Viem, je to nepríjemné vyšetrenie ale na ceste k zdraviu nutné. A vy predsa chcete vedieť, čo vás trápi. Na základe výsledku vyšetrení môžete postupovať tak, aby ste následky choroby zmiernili alebo úplne odstránili. Všetkým, ktorých kolonoskopia alebo iné nepríjemné či náročné vyšetrenie čaká, držím päste. Zvládnete to. ;)
