Vzťah k histórii som mala odmalička. Zbožňovala som čítať knihy, ktoré opisovali rôzne historické obdobia. Moje rozhodnutie študovať históriu na vysokej škole ovplyvnili až dve učiteľky – jedna na základnej a druhá na strednej škole. Obe poňali výklad dejepisu inak. Učenie nebolo len o suchom memorovaní dátumov, udalostí a mien. Bolo to o pútavom a zaujímavom rozprávaní skutočných príbehov z daného obdobia. V maturitnom ročníku som bola úplne presvedčená, akým smerom sa chcem ďalej uberať. Históriu som vyštudovala na Katedre histórie FF UKF v Nitre - katedra plná úžasných a rôznorodých pedagógov a zážitkov – veselých, smutných či trpkosladkých ale stojí to za to. Nie je to jednoduchý odbor, študenta čaká tvrdý päťročný režim a titul sa vôbec nezískava ťahko. Úmorné študovanie do noci ale aj veľká zábava. Katedra ponúka širokú možnosť historického prehľadu, takže každý si tam nájde to svoje. Počas štúdia som si uvedomila dve veci – mojou srdcovou záležitosťou sú európske dejiny 19. storočia a prvej polovice 20. storočia a čoraz viac sa vo mne ozývala túžba po písaní nie len pre seba ale aj pre verejnosť. Študovala som niečo, čo ma neskutočne tešilo a bavilo. A to je zmyslom života. Mať z neho radosť.
Prečo som sa rozhodla študovať históriu a prečo si myslím, že študovanie histórie je dôležité? Chcela som spoznať samú seba, odkiaľ pochádzam, kto sú moji predkovia a kam ako ľudstvo kráčame. Tým, že som mohla spoznávať rôzne etniká a národnosti a ich život v minulosti, dokážem chápať, kým sme všetci na svete dnes, dokážem pochopiť naše konanie, tradície, filozofiu, kultúru, zvyky a zamerať sa na spoločné a odlišné vlastnosti medzi nami. História je nepretržitá dokumentácia úspechov a chýb ľudstva. Historici a milovníci histórie teda viac chápu zmeny, ktoré sa okolo nás dejú, Udalosti totiž vyvolávajú reakcie, ktoré vedú k rôznym výsledkom v lokálnej politike, svetovej politike, vede a výskume a každodennom živote. Takže tieto zmeny sa týkajú aj nás. História nám odhaľuje mnoho osobností - kladných ale aj záporných. Počas svojej existencie ľudstvo urobilo mnoho chýb, ktoré však neustále opakuje. Prečo sa to deje? Možno neexistuje dostatok ľudí, ktorí by sa o históriu zaujímali a pochopili jej význam. Je to obrovská škoda, pretože história poskytuje príklady chýb a ich následkov. História nás učí nesúdiť konanie druhého, skôr sa do jeho konania vcítiť. Problémom sa totiž stáva pohľad na udalosť z minulosti zo súčasného pohľadu. Ak chceme naozaj pochopiť súvislosti, musíme sa zamyslieť čo ľudí viedlo urobiť také a onaké rozhodnutia, rozhliadnuť sa, aké mali možnosti riešenia situácie a podľa toho sa pokúsiť pochopiť ich následné konanie. Stávame sa tak viac empatickí aj keď pri skúmaní udalostí treba prehnané emócie dať bokom. Vidíme, že história zažitá ešte žijúcimi súčasníkmi je stále emocionálne zafarbená a racionálny odstup tu nevieme nájsť. V neposlednom rade nás história inšpiruje, aby sme sa dozvedali viac. História nie sú len dátumy. To by ani samotných historikov nebavilo. História je jeden veľký nekončiaci sa príbeh.
História patrí do rodiny humanitných vied. Humanitné a spoločenské vedy sú chápané ako druhoradé, pretože vraj nemajú pre spoločnosť taký prínos ako vedy prírodovedné alebo technické. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny nad takýmito absolventmi len krúti hlavou a myká plecami. Neľutujem, že som si vybrala tento odbor. Prečo vedy staviame umelo proti sebe a určujeme, ktorá je lepšia? Prečo nemožno spolupracovať? Prečo len vyrábať ale nemožno kriticky myslieť? Alebo potrebujeme len slepých, hluchých a chladných ľudí pasívne prijímajúcich informácie z internetu, televízie a printových médií nemajúc svoj vlastný názor, otrokov konzumnej spoločnosti, ktorí nemyslia, len sú prínosní pre nikdy sa nekončiaci kolobeh ziskov a strát? Takýto svet naprogramovaných strojov v ľudskej podobe slepo nasledujúcich samozvaných "Mesiášov" ma desí.
