Dnes už je z finančných a iných dôvodov úplne bežné, že dvaja ľudia majú často len jedno dieťa. Ja, ako porevolučné dieťa, som však v mnohých prípadoch bola niečo ako unikát. Vo svojom živote som stretla len málo jedináčikov. Často za nimi stáli smutné príbehy - nevera, "nehoda", zdravotné problémy rodiča alebo jeho smrť. Tu sú niektoré výhody a nevýhody života jedináčika.
Naučíte sa byť radi sami so sebou/máte tuhšie puto s rodičmi
Keďže som vyrastala bez súrodencov, musela som si sama nájsť spôsob, ako budem tráviť čas, keď rodičia neboli doma. A aj keď boli doma, nie vždy sa mi mohli venovať. A tak som si čítala, kreslila alebo sa dobrovoľne učila malé knižky naspamäť. Spoločenské hry boli pre mňa nezaujímavé. Vraj jedináčikovia neradi súťažia. V mojom prípade to nie je pravda, ja som súťažlivá až príliš. V detstve som musela byť kreatívna a to mi ostalo dodnes. Dnes, keď som staršia, už celkom nechápem ľudí, ktorí nedokážu byť sami viac ako päť minút. Tým, že nemáte žiadnych súrodencov a rodičia majú len vás, vaše puto je silnejšie. Sú to práve oni, s ktorými sa rozprávate najčastejšie, trávite s nimi najviac času. Čím ste starší, vzťah s rodičmi si vážite stále viac. V poriadku, rodinné dovolenky môžu byť trochu nuda. Niektorí to riešia knihou alebo si zavolajú svojich kamarátov.
Cítite sa pohodlnejšie medzi dospelými
Celý život vyrastáte medzi dospelými. Preberáte ich názory, ich slovník a tým dospievate podstatne rýchlejšie. Síce výhodou v dospelosti je, že dokážete oveľa rýchlejšie nadviazať rozhovor s iným dospelým, nevýhodou je udržať vzťah s ľuďmi vo vašom veku a malými deťmi. Niektorí nás nazývajú aj „staré duše“. Nemusí však vždy ísť len o jedináčika. Prosto niektorí z nás sú na svoj vek vnútorne starší. Je mi veľkou cťou, že pár takých „starých duší“ poznám. Ale...moja kamarátka má trojročného synčeka. Trápi ma, že neviem, ako sa mám ku nemu správať. Veľmi ma to mrzí, pretože drobca som si zamilovala od prvého okamihu, ako som ho uvidela. Paradoxom je, že malé deti ma zbožňujú. Ktosi mi povedal, že je to možno kvôli môjmu tónu a farbe hlasu.
Niekedy si prajete mať súrodencov...inokedy ani nie
Niekedy si predstavujem, aké by to bolo, keby som mala súrodencov. Na rozdiel od mnohodetných rodín, ja nemám toľko zábavných historiek z detstva. Aká by som bola staršia sestra? Občas ma napadajú aj smutné myšlienky – po odchode rodičov tu ostanem sama. Avšak, keď som v niektorých rodinách videla ako sa súrodenci medzi sebou hádali, aby sa potom na seba usmievali a tvárili, že všetko je v pohode – nerozumela som. Ako sa môže niekto tak neznášať a milovať zároveň?
Nie ste konfliktný typ/svojich priateľov považujete za svoju rodinu/stretávate sa s ľútosťou
Váš dom je väčšinou tichý. A ak sa hádate, tak s vašimi rodičmi a teda s niekým podstatne starším ako ste vy. A dostať sa do konfliktu s niekým vo vašom veku a s niekým starším je obrovský rozdiel. Ak nastane krízová situácia, radšej si diplomaticky s daným človekom sadnem za stôl a rozprávame sa. Jedináčikovia majú tendenciu vytvoriť si hlbší vzťah ku svojim kamarátom ako tí, ktorí súrodenca majú. Dnes mám pri sebe priateľov, ktorých považujem za svojich veľmi blízkych a ostatných naozaj zaraďujem do kategórie „kamaráti“. Ak som niekomu povedala, že som vyrastala ako jedináčik, stretla som sa s ľútosťou. Je predsa samozrejmé, že som musela byť často osamelá a smutná. Bolo však zopár ľudí, ktorí mi povedali: „Ty sa máš!" Dva extrémy: nebola som izolovaná od sveta, takže som mala aj kamarátov avšak určite som sa nemala, pretože súrodenec je súrodenec. Toho nikým nenahradíte.
„Tvoji rodičia nemohli/nechceli mať viac detí?“
Táto otázka by sa mala klásť mojim rodičom, nie mne. Nikdy som sa o intímny život svojich rodičov nezaujímala. Obe strany by to priviedlo do trápnych a divných situácií. Určite mali dôvod, prečo ku mne nepribudol súrodenec. Ak by mi to chceli povedať, povedia mi to. Sama sa pýtať nebudem.
Máte imaginárnych priateľov alebo sa rozprávate sami so sebou/dokážete lepšie prijímať nové názory a akceptovať druhých
V detstve som si predstavovala, že hračky okolo mňa sú živé bytosti, ktoré so mnou komunikujú očami. Alebo som bola stále mysľou niekde inde a predstavovala si kamarátov, s ktorými som sa rozprávala. Keď som sama doma, rozprávam sa sama so sebou. Neviem, či jesť pomaly patrí ku jedináčikom ale v mojom prípade to tak je. Mnoho mojich kamarátov sa presvedčilo, že so mnou ísť na obed znamená rezervovať si minimálne hodinu ich času. Som zvyknutá viac počúvať a prijímať nové podnety z okolia. Možno preto za mnou prichádzajú ľudia s rôznymi príbehmi. Naučilo ma to nesúdiť ale skôr pomôcť alebo len vypočuť.
Rodičia vám kúpia domáce zvieratko ako náhradu za súrodenca
Keď som mala deväť rokov, mama prišla s nápadom, že by mi mohli obstarať kamaráta. A keďže bývame v neveľkom byte, dostala som čivavu, presnejšie čivaviaka. Vďaka nemu som spoznala mnoho úžasných ľudí, pretože nič nespája ľudí na ulici tak, ako ich dva psíky, ktoré sa rozhodnú jeden druhému zamotať do vôdzky.
Vraj sme rozmaznaní, sebeckí, egocentrickí, namyslení, dostávame všetko a rýchlejšie sa urážame
Pred nejakým časom som sa o tomto rozprávala s kamarátkou na káve a dospeli sme k záveru, že za všetkým je výchova. Moji rodičia ma učili, že mám myslieť aj na druhých, vedieť sa deliť (aj o jedlo) a že v živote naozaj nedostanem všetko. Extrém nastáva, ak sú niektorí rodičia prešťastní, že majú aspoň jedno dieťa. Budú ho až veľmi chrániť, budú sa báť, že sa zraní, vnútorne si ublíži a mnoho vecí budú riešiť zaňho. Tým ho ničia. Pretože ak ho to nenaučia rodičia, naučí ho to život. A ten vie dávať tvrdé facky. Počula som aj to, že sme buď veľmi precitlivení alebo naopak bez citov. Len preto, že sme vyrastali bez súrodenca? Hlúposť. Možno jedináčikovia ťažšie zvládajú kritiku ale že by sa kvôli tomu urážali naozaj na všetko? V minulosti bol pri mne človek, ktorý si ma skoro stále doberal. To by som musela byť urazená nonstop.
Samozrejme, niekedy mám pocit, že som o niečo prišla. Nikdy úplne nepochopím súrodenecký vzťah, s nikým nevytvorím také špecifické puto, aké majú súrodenci medzi sebou a moje budúce deti nebudú mať strýka a tetu z mojej strany. Avšak život jedináčika vás naučí väčšej nezávislosti a väčšej samostatnosti. Aj vďaka tomu som tým, kým som dnes.
