Celkom liberálny názor na výhradu svedomia

Odhliadnuc od toho, že povinnosť prijať zmluvu o výhrade svedomia nám vyplýva z medzinárodného záväzku (Zmluva medzi SR a Svätou stolicou), ktorý sme ako právny štát povinní dodržať, debata o jej prijímaní sa sústreďuje predovšetkým na praktické aspekty jej uplatňovania. Rôzne feministické organizácie, občianske združenia, ale i politické strany strašia návratom do stredoveku, nemožnosťou vykonať interrupciu, obmedzeným prístupom ku právnym službám atď. Výhrada svedomia pritom neprináša nič iné, ako právo odmietnuť konať niečo, čo sa prieči nášmu svedomiu, niečo s čím nesúhlasíme atď. Navyše, konkrétne oblasti a možnosti uplatnenia sú, resp. budú pomerne explicitne zachytené v jej samotnom znení, ako i v učení cirkví. Preto sa nemôže stať (často uvádzaný príklad), že učiteľ môže odmietnuť pravdivo vysvetliť históriu Slovenského štátu, keďže to nie je v rozpore s učením akejkoľvek cirkvi. Návratom o niekoľko storočí sú skôr radikálne riešenia typu "neísť za lekára, ak nesúhlasím s potratom". Je predsa treba rozlišovať medzi túžbou liečiť, medzi odporom k interrupcii a povinnosťou dodržať Hippokratovu prísahu. Úsmevná je argumentácia absenciou totožného záväzku inde v Európe - hádam aspoň niekde môžeme byť prví...
 Silné sú i hlasy o tom, že zmluva vytvára dve skupiny občanov - veriacich, teda všetkých tých, ktorí si budú môcť výhradu svedomia uplatniť podľa učenia svojej (registrovanej) cirkvi a neveriacich, ktorí túto možnosť nedostanú a preto budú diskriminovaní. Jedna vec je, že spoločnosť je naozaj rozdelená (ak chceme silou mocou o rozdieloch hovoriť) na veriacich a ateistov. Je to jednoducho preto, že náboženstvo, napriek tomu, že je intímnou záležitosťou každého veriaceho, nesmie byť tabuizované a jeho prezentácia na verejnosti nesmie byť podľa ústavy SR potláčaná. Druhá vec je, že ateisti sa nároku na vierovyznanie dobrovoľne vzdávajú, preto sa nemôžu čudovať, ak sa výhrada svedomia podľa učenia cirkví na nich automaticky nevzťahuje. Avšak predsa len, podľa zmluvy si výhradu môže uplatniť KAŽDÝ, teda i neveriaci, ak sa jeho názor na morálnosť či nemorálnosť konkrétneho úkonu zhoduje s učením jednej z registrovaných cirkví. Preto o diskriminácii nemôže byť ani reč.
 Je dôležité, aby si všetci uvedomili, že výhrada svedomia znamená právo nie konať, ale nekonať v súlade s učením cirkví. Toto právo je prístupné pre všetkých, oblasti uplatňovania sú presne vymenované a zároveň výhradou svojho svedomia nikto nesmie obmedziť akékoľvek právo iného. Ak by si toto uvedomili všetci odporcovia, zrejme by im ostali iba konkrétne námietky voči konkrétnym bodom pripravovanej zmluvy, nie apriórne voči nej ako idei.