Mesačná

Kde zmyzli všetci ľudia..? Sú za skalami na tejto púšti..? Sú pod prachom a pieskom, ktorý už aj mňa pomali zakrýva..? Je pravé poludnie a na oblohe sa rozlieha mesiac. Svieti a jeho lúče sa vpíjajú do mňa. Som mesačným človekom.. mesiac sám som ja.. Blednem, potrebujem nasýtiť.. Potrebujem slnko.. slnečného človeka, ktorého lúče ma zabalia a v nirváne splynieme spolu. Vytvoríme západ. Len jeden.. jedinečný na oblohe. Taký krásny, že aj oblaky na nebi prestanú dýchať a zabudnú žit.. existovať. Stanú sa z nich sochy. Aj sladké Sirény onemejú. Budeme západom. Ja mu budem dodávať tajomnosť a šero, on bude žiariacou obručou. Vnoríme sa za oceán, kde spolu zostarneme. Budeme večným, beznádejne nádherným zapadom. Na jeho sklonku stvoríme dieťa.. To bude východ.. Ono každé ráno obíme svet a dodá mu novú vieru v silu, vieru v ľudí.. vieru v.. lásku.. Rozprchne sa nad naše duše ako dážď a poletí.. A nikdy neumrie. .