Opäť zvoní. Tá kurva. Budík, ktorý satanov syn stvoril toto zariadenie? Alebo celkový koncept času. Nikto to nemá rád no aj tak to používame. Prečo ? Neviem no tiež sa tým riadim. Najväčšia davová psychóza spôsobená človekom. Počítame dni, týždne, mesiace, roky až sa dorátame k číslu našej smrti. Pre niektorých vykúpenie, pre iných zas najväčší strach. Smrť je vlastne nedostatok života, a ten je vraj k prežitiu potrebný. Ale čo keď náš zmysel života je v tom umrieť ? Doteraz som sa stretával s názormi, ktoré popisovali smrť ako ukončenie niečoho dobrého a to života. Ale spýtajte sa ľudí na ulici a povedia vám, že so svojim životom nie sú spokojní. Paradox. Chceme žiť ale nie tak ako žijeme, naháňame sa za tým čo mať nemôžeme a nevážime si to čo máme. Tiež patrím k jedným z tých ľudí. Svojim spôsobom k nim patríme všetci, pretože ak by sme nepatrili bol by ten náš život ešte o trochu nudnejší. Čo ma privádza späť k budíku. Samozrejme to nie je fyzický budík z 90 rokov ktorý mal za úlohu prederaviť vám váš ušný bubienok, je to aplikácia na mojom múdrom telefóne, ktorý bude o rok aj tak hlúpy oproti iným telefónom. Rozhodnutie každého rána spočíva v pohybe prsta. Posuniem ho po obrazovke v pravo a doprajem si 10 minút mojej milovanej postele za cenu vymenovania všetkých svätých a pravdepodobné nestihnutie autobusu alebo zvolím cestu vľavo, vďaka ktorej stihnem autobus, raňajky, kávu a všetky tie ranné stereotypy. O 10 minút neskôr zvoní opäť. Nastáva ta istá dilema no napätie sa stupňuje. Tentoraz volím ľavicu a tak sa nejak za pomoci vlastnej vôle, hnusnej prednastavenej zvučky z budíka a výkrikov všetkých tých hlasov v mojej hlave posadím na svoj malý ale pevný zadok. Sedím. Fajn to je pokrok, už som len krok od státia a produktivity, keď v tom zrazu moje očné aparáty zbadajú strieborne lesknúci sa notebook ktorý sa na mňa smeje 50 odtieňmi šedej. Ako pravý chlap zasuniem ruku pod veko a zdvihám ho s gráciou nejakého vekového virtuóza. Po 5 minútach nastane 6 minút nekonečného čakania na okná, no následne sa mi podarí spustiť 4 farebnú ikonu najznámejšej vyhľadávacej stránky a k tomu ešte pochromovanú! Áno samozrejme bez rozmýšľania otvorím hneď modrobiely podklad sociálnej stránky, ktorá mi ihneď povie kto mal čo kedy kde s kým a ako. Klasické telenovely no bez pekných herečiek, španielskych haciend, koňov, kávy a slepých hlavných hrdiniek. Proste život normálnych tínedžerov +- 2 roky. Aj ja som sa stal jej otrokom aj keď len kvôli tomu lebo som chudobný a kredit stál veľa. No chudobný až tak nie som no peniaze som zatiaľ dával na zabudnutie týchto faktov o ľuďoch ktorých vlastne ani nemám rád. Po pravde je málo ľudí ktorých mám naozaj rád. Bohužiaľ to neviem dať najavo inak, len tým že si z nich robím posmešky, ktoré niekedy prerastú do sloních rozmerov. Hovorí sa: Nerob z komára somára no ja niekedy z legendárneho komára spravím velrybu s krídlami, lejzrovým delom na plutvách, rohom na čele a nápisom na prednej časti hlavy, ktorý znie Šimon vás má rád tak ho neberte vážne. Samozrejme napísane Comic Sansom. Veľa ľudí to nevedelo pochopiť a tak ma nazývali arogantným, sprostým, úchylným proste všetky tie slová ktoré o sebe počuť nechcete. No ja som proste taký a možnosť spoznať ma úplne dostalo len pár ľudi. Neviem či dostalo je to správne slovo, skôr prekúsli moju arogantnosť a všetky s tým spojené adjektíva a stretli sa so mnou niekedy osamote. Vraví sa že človek sa mení v závisloti s kým je no ja som asi zle počúval a tak sa mením v závislosti od toho s koľkými som. V zásade si o sebe myslím, že nie som zlý človek len iný. Ja iný ani nechcem byť no nejak som pochopil, že to už asi nie je moja voľba. A tak opäť raz odpíšem na všetky tie správy (až dve !! ) a pokračujem v rannej rutine umytia si ústnej dutiny, vyprázdnením zažívacieho traktu, prípravy sa do práce/školy a konštantným nadávaním nad tým prečo je v našich štátoch ešte stále legálne vstávať pred 10 hodinou rannou.
Písmo:
A-
|
A+
