Keď som odchádzal do Rwandy moja babička plakala: „Už si ako ten Krištof Kolumbus. Kedy budeš konečne aj doma? Určite ťa tam zožerie lev!“ Nebola jediná, vydesená z mojej cesty. Povedomie o Rwande na Slovensku končí tápajúc v pomyselnej mape Afriky, kde by asi táto krajina mohla byť, prípadne filmom Hotel Rwanda.
Let trval úmorných 18 hodín, keďže som chcel na letenke ušetriť. Zobudil som sa až na zmätočné šmátranie môjho suseda, hľadal bezpečnostný pás. Vyzrel som z okienka, červená kam len oko dovidí. Všetka zem v Rwande je červená, v obdobiach sucha každý pohyb rozvíri oblaky prachu, tie pokryli ľudí, domy, cesty.
Okolo celej pristávacej dráhy sú naskladané staré, hrdzavé lietadlá ako v múzeu starých harabúrd. Sused do mňa štuchne a hovorí lámanou angličtinou: „Pozrite, zostrelením tamtoho lietadla začala v roku 1994 genocída. Cestovali v ňom prezidenti Rwandy a Burundi...“
Ďalej som ho nevnímal, uvažujúc nad letiskom, som premýšľal ako asi vyzerá zvyšok krajiny.
Prešiel som pasovou kontrolou a rovno som zamieril k východu z haly. Už v Nairobi mi pri transfere oznámili: „Vaša batožina je v Dubaji, urobíme všetko preto, aby ste ju mali, čo najskôr!“
Moje porovnávanie pristávacej dráhy a zvyšku krajiny okamžite ukončila šesť prúdová cesta preplnená drahými SUVčkami, väčšinou Toyotami. Všade v Rwande sú Toyoty – autobusy, sedany, SUV.
Po dlhom lete som vytiahol škatuľku a zapálil si s pôžitkom závisláka, pri cigarete, na ktorú sa tešíte sedem hodín. Zhŕkla sa okolo mňa skupina ľudí a všetci ma sledovali. Ako som zistil neskôr, v Rwande vôbec nefajčia! Iba ak zločinci, alkoholici alebo belosi.
Beloch v Rwande
Skupinka na letisku nebola posledná. Všetci na vás pozerajú. Čo by nebolo ničím zvláštne, ale v Rwande na vás čumia. Čumia na vás, keď kráčate po chodníku, ste v obchode, v reštaurácii, jednoducho všade.
Druhý šok zažijete, keď opustíte hlavné mesto Kigali a vycestujete na vidiek. Tu na vás nie len čumia, ale ak idete okolo, všetok život sa zastavuje, ľudia zamrznú a pozerajú na vás ako na zjavenie, vôbec nezáleží na tom či už belocha videli alebo nie. Zrejme takto sa cítia celebrity, keď kráčajú po ulici medzi obyčajnými smrteľníkmi. Cítil som sa ako Móric Beňovský, len uchopiť svoju šancu a stať sa kráľom Rwandy.
Rwanďania sú udivení bielou farbou kože rovnako prvý aj stý raz. Pribiehajú k vám deti, aby vás ohmatali, nezriedka vás chytia za ruku a kráčate prašnou cestou s piatimi deťmi na každej ruke.
Často sa stretnete s oslovením „muzungu“, teda beloch alebo bohatý a nezáleží na tom či Európan, Japonec alebo Ind. V zásade je to prívlastok rasistický, znamená presne to, akoby ste povedali černochovi „neger“. Vedia to a vôbec ich to nezaujíma, svorne na vás pokrikujú „muzungu“. Jedna novinárka mi vysvetlila: „Je to neslušnosť vlastná domácej kultúre, ale nemyslia tým nič zlé, len chcú upútať tvoju pozornosť, netreba si to príliš všímať.“
Okrem toho, že sú rasisti, čumia, žobrú a snažia sa na vás, čo najviac zarobiť má ich povaha aj príjemné stránky, aj tu sa prejavuje paradoxnosť, ktorej príchuť cítite na každom kroku. Sú neuveriteľne čestní, čo im sami nedáte, to nikdy nevezmú. Niekoľkokrát sa mi podarilo niečo zabudnúť či už mobil alebo výdavky v obchodoch. Vždy za mnou niekto dobehol a vrátil. Dokonca som zažil krádež fotoaparátu, okamžite sa za zlodejom rozbehlo dvadsať ľudí, chytili ho, zmlátili do krvi. Zlodeja odvliekli policajtom, ktorí mu ešte pridali. V Rwande sa, jednoducho, nekradne, inak sú následky krvavé.
V hlavnom meste
Na prvý pohľad je Kigali obrovské a prosperujúce mesto. Všade sú autá stavajú sa vysoké budovy, veľké cesty (mimochodom, omnoho kvalitnejšie ako slovenské), môžete ísť do francúzskej, talianskej, indickej, čínskej reštaurácie alebo trebárs na suši. Voči suši v Rwande som mal veľké výhrady, veď uznajte suši v kontinentálnej krajine, uprostred Afriky... Ale jedna Nemka ma presvedčila, aby som tam s ňou šiel a musím uznať, dobre som spravil.
Vo veľkých supermarketoch nakúpite všetku kozmetiku, európske potraviny, snáď okrem horčice. A v malých obchodíkoch, ktoré lemujú ulice, všetko ostatné od tradičných voskovaných látok cez parochne až po notebooky a tlačiarne. Pýtate sa, kto by šiel kupovať do Rwandy notebook? Ak sa vám nepokazí nabíjačka od vášho notebooku, tak asi nikto. Zohnal som novú hneď v prvom obchode s elektronikou, za príjemných 15 EUR.
Avšak, ako náhle zahnete mimo asfaltovej cesty začína pravá Rwanda, prašné cesty s obrovskými jamami, ktoré ledva zdolávajú džípy, černosi posedávajúci pod banánovníkmi a neprestajný prúd ľudí. Raz som sa spýtal, kam všetci idú, pretože Rwanďania sú v permanentnom pohybe, i keď, väčšinou, nemajú žiadne povinnosti. Odpoveď bola strohá: „Na návštevu a z návštevy.“
Už v Kigali som si všimol jeden zvláštny fenomén, neuveriteľné množstvo mužov sa držalo za ruky. Kráčate po ulici a všade sa držia za ruky chlap s chlapom. Ženy sa držia za ruky so ženami. Nikdy chlapi so ženami, ak to nie sú turisti.
Takisto v bare. Chlapi tancujú „telo na telo“ s chlapmi. Pomyslíte si, že to bude asi veľmi liberálna krajina. Nie je tomu tak. V živote by im neprišlo na um, že v našom kontexte sa za ruky držia iba páry. Pre nich je to obyčajné prejavenie priateľstva.
Ak sa s vami bude chcieť prechádzať chlapík v ružovej Hello Kitty mikine, ruka v ruke, nepanikárite, prejavuje vám tým svoje priateľstvo.
Na ceste
Volal som tretí deň na letisko či nemajú moju batožinu a odpoveď bola vždy rovnaká: „No sir, no luggage.“ Rozhodol som sa tam ísť. Postavil som sa k ceste, okamžite bolo pri mne desať mototaxikárov, v týchto momentoch musíte byť striktní, vždy sa zjednáva a vždy začínajú na dvojnásobku ceny, s ktorou budú spokojní.
Prenájom mototaxikára je cenovo veľmi prijateľné a zábavné. I keď si musíte zvyknúť, že počas jednej jazdy vám hrozí smrť v priemere 2-3 krát (v Rwande nepochybne odhalíte či motorky milujete alebo nenávidíte), pretože všetci jazdia veľmi rýchlo a bezohľadne.
Je to ďalší z mnohých paradoxov, pretože v Rwande všade platí africký čas, všetci chodia neskoro (bežne aj o hodinu a pol), máte pocit, že celé dni čakáte, nikto sa neponáhľa, ale len dokým nesadnú za volant auta, prípadne na motorku. V tom momente sa menia na uponáhľaných šialencov, čo nerešpektujú pravidlá cestnej premávky, chodcov ani ostatné vozidlá. O to nebezpečnejšie, že nevedia predvídať, akoby nikto nečakal, že ak cúva za jeho autom môže stáť človek. A nevedia robiť dve veci na raz. Ak uvidíte Rwanďana, čo šoféruje a zároveň volá, utekajte kade ľahšie.
Na letisku som okamžite našiel moju batožinu, na štítku som zistil, že prišla pred dvomi dňami. V Rwande všetko riešte osobne, ak sa spoľahnete na niekoho iného, nikdy sa nikam nedostanete.
Cestovanie Rwandou trvá neskutočne dlho, i keď je to krajina malá, neraz vám trvá prekonať 150 kilometrov aj štyri-päť hodín, a to kvôli zlým cestám. Ale autobusom sa dostanete všade.
Cestovanie autobusom je jednoznačne zážitkom a každému ho odporúčam aspoň raz skúsiť. Ste natlačení dvadsiati v minibuse pre pätnásť ľudí, práši sa na vás, bolia vás nohy a celé sa to deje za spevu spolucestujúcich, ktorí sú absolútne spokojní už len kvôli tomu, že cestujú.
Záhadou je, prečo tu nemajú väčšie autobusy, dopyt je enormný.
Rwanda je jedna veľká dedina, doslova, všade sú domy, sem tam mesto. Popri všetkých cestách sú v súvislom rade domy. Kde začína ďalšia dedina? Ak čakáte značku, ste na omyle, začína niektorým z domov. Ktorým? To vedia iba domáci. Takisto môžete zabudnúť na názvy ulíc alebo čísla domov. Že to musí vytvárať neporiadok? Oni v tom majú dokonale jasno.
Celá krajina je akoby veľká sínusoida, preto je nazývaná krajinou tisícich kopcov. Stúpania striedajú klesania a tie striedajú ostré zatáčky na zlých cestách. Čo vytvára krásne panorámy, ale aj Američanku, ktorá vás ovracia. A začne vykrikovať: „Klaustrofóbia, klaustrofóbia!“ Na počudovanie tomu každý rozumie a autobus okamžite zastavuje, aby sa mohla rozdýchať. Keď to začína celé odznova tretí raz, všetci len odvracajú hlavu a snažia sa ju umlčať ignorovaním.
Medzi kopcami sú všade polia a nezriedka sú kopce prerobené na terasové polia. Tie sú posiate ľuďmi s motykami – v tej chvíli vám začína byť jasné, že Rwanda nie je len posedávanie, postávanie, ale hlavne tvrdá práca na poliach.
Po štyroch hodinách sa z Kigali dostávam do Butare, bývalého koloniálneho hlavného mesta. V Butare je jediná zmrzlináreň v Rwande. Zároveň sú v ňom aj všetky univerzity a najväčšie múzeum Rwandskej kultúry, ktorá jednoznačne nie je mladá – viac ako 5 storočí dobre zdokumentovaného kráľovstva, ktoré zaniklo zavraždením posledného kráľa roku 1959.
Po troch hodinách v autobuse z Kigali do Butare, si najmete motorkára a odveziete sa do dedinky uprostred masívnych hôr - Kibeho.
Posvätné miesto strednej Afriky
Kibeho je pútnické miesto, kde sa, ako tvrdia domáci (a Vatikán), zjavila panna Mária v roku 1983 trom dievčatám a ukázala im genocídu, ktorá sa odohrala o 11 rokov neskôr. Denne tam prúdia davy pútnikov z Rwandy, Ugandy, Konga a Burundi.
Ubytoval som sa v kláštore. V ženskom kláštore, ktorý poskytuje ubytovanie pútnikom. Prešiel som recepciou a takmer ma jedna mníška obliala vedrom, miesto Angličana zo susednej izby. Ak máte v Rwande narodeniny, nebudú spokojní, kým nie ste kompletne mokrí.
V Kibeho som bol prvýkrát na návšteve u obyčajnej rodiny. Domy, postavené z dreva a tehál (blato+slama+kravský trus), miesto podlahy udupaná zem, na nej koberec upletený z trávy a deky, na ktorých spia, v obývačke lavička a na stene náboženský obrázok povedľa plagátov Ronaldhina, Zidana alebo Beckhama. Futbal je v Rwande náboženstvom a každý má svoj obľúbený tím. Akému tímu fandíte? spýtal som. Väčšina odpovedí znela: „Manchester United, Barcelona alebo Chelsea.“ Milujú zápasy Ligy majstrov, počas nich sú všetky bary plné. Čo vás určite prekvapí je neuveriteľný počet barov a všetky sú jeden ako druhý, v tých luxusných majú plastové stoly a stoličky. Plast sa rovná luxusu. Lokálne pivá stoja okolo jedného eura a nápadne pripomínajú Corgoň alebo Šariš, ale v každom bare kúpite aj Amstel alebo Guiness, dokonca whiskey Red label.
V obývačke goríl
Z Kibeho som sa presunul do Volcanoes national park, tvoria ho sopky siahajúce až do výšky 4000 mnm, porastené hustou džungľou. Jedna zo sopiek je stále aktívna, v roku 2002 zničila veľkú časť miliónového mesta Goma v susednom Kongu. Mesto je vzdialené 70km, výbuch bol masívny. Ale najväčšou atrakciou parku sú, bezpochyby, gorily. V parku je až 12 skupín goríl. Každú skupinu je možné navštíviť. So všetkými povoleniami vás ich návšteva stojí 770 dolárov – existujú len tri miesta, kde môžete vidieť gorily v prirodzenom prostredí, ale v Kongu vás zabijú, v Ugande už ani nie je tak veľmi prirodzené a teda zostáva len Rwanda.
Šliapete hustou džungľou niekoľko hodín, so sprievodcami, každý má v rukách kalacha. Jednak kvôli nebezpečným zvieratám a jednak kvôli rebelom v susednom Kongu, ktoré je vzdialené len pár desiatok kilometrov.
Zrazu sa z lesa ozve ručanie, sprievodca začne tiež ručať. Komunikuje s gorilami, až kým nedohodne, že môžete vstúpiť na ich teritórium.
Sprievodca nás vystríhal, aby sme samcovi nepozerali do očí a nepribližovali sa na viac ako 10 metrov. Ale čo robiť, ak sa gorily začnú približovať, bližšie nepovedal. Bolo ich asi päť a za chrbtom sa nám zjavili ďalšie štyri gorily. Majestátne vykukovali z húštiny. Hlavne pokoj, zašepkal sprievodca. Obrovský samec sa zastavil asi 7-8 metrov odo mňa. Zrazu si sadol a zaručal. Pozrel som mu do očí, v panike som zmrzol. Neviem či medzi nami prebehla komunikácia, od strachu akoby som bol mimo tela, vedomie bolo v bezpečnej vzdialenosti 10 metrov a telo len tak postávalo, ochablo.
Dnes nás tu už nechce, zašpekal sprievodca. Vytrhol ma z ochablosti. Čakal nás 5 hodinový zostup. Jeden zo sprievodcov sa zastaví s bolesťou v tvári a ukazuje mi korzet pod monterkami, z jeho mixu francúzštiny a angličtiny vyplynulo, že ho jedna z goríl hodila do stromu. Podľa oblúku, ktorý znázorňoval rukou letel asi 5 metrov. Ťažko povedať či preháňal.
Byť v obývačke goríl strieborných bol najúžasnejší zážitok v mojom živote.
Safari
Skutočne v ohrození bol môj živote len raz. Cestou do parku Akagera na starej, dvanásť miestnej Toyote Land cruiser, ktorú sme si požičali spolu so šoférom. Ten sa na svojej staručkej Toyote rozhodol predbiehať autobus. Predbiehame a oproti nám autobus! Miesto, aby pribrzdil a zaradil sa, pridal. Hovoríte si, to neprežijem. Prežil som. Predbiehame ďalej a oproti nám nákladiak! V tom momente ste si už istý, že tentoraz to už určite neprežijete. A šofér urobí elegantné S, odbije späťák a zaradí sa pred autobus... Trasiete sa od adrenalínu a premýšľate, že zrejme ešte neprišiel váš čas.
Park Akagera je jediná časť Rwandy, ktorá pripomína Afriku, ako si ju predstavujeme- s antilopami, kozorožcami, slonmi, zebrami, hrochmi a tak ďalej. Nie je tak bohatý na zvieratá ako parky, napríklad v Keni alebo Tanzánii, ale je neuveriteľne premenlivý a bohatý na panorámy, striedajú sa rôzne biotopy, prechádzate žltou savanou a zrazu narazíte na obrovské jazerá plné hrochov. A to najdôležitejšie, súčasťou Akagera parku sú aj hory, ktoré vám vyrazia dych, výhľadom a najmä ich farbou. Zo savany pod nimi sa presuniete do krajiny, ktorá vyzerá asi ako Írsko, pokrytá trávou, farby akú ste ešte nevideli, akvamarínová zelená, ale omnoho temnejší odtieň, pretínaný červenou pôdou.
Stopovanie šimpanzov
Do Nyungwe sa ide horami, ktoré pretína jediná cesta, tak dokrútená, že preťaženia pri zákrutách nezvládajú ani domáci, a tak sa stáva, že postupne jeden po druhom ľudia v autobuse zvracajú, ak to stihnú, z okna.
Nyungwe je tropický, dažďový prales. Aj tretí národný park Rwandy je úplne iný. Je až neuveriteľné, že na tak malom území sa stretáva príroda z celej Afriky. Nyungwe poskytuje neuveriteľné možnosti. Môžete si ísť pozrieť vodopády, ku ktorým sa predierate pravekými papraďami, begóniami, mahagónovými stromami a všade je neuveriteľné množstvo opíc. Alebo môžete ísť k prameňu Nílu. Prípadne na exkurziu za endemickými orchideami. Či ísť stopovať šimpanzy, ako som sa rozhodol ja. Alebo pozorovať exotické vtáky. Rwanda je, mimochodom, krajina s najväčšou rozmanitosťou vtákov na svete. Sú všade a sú neuveriteľne farebné. A viete ako sa hovorí, že lastovičky odlietajú na jeseň na Juh? V septembri prileteli desiatky tisíc lastovičiek.
V Murambi cítiť smrť
Z Nyungwe som sa presunul do Murambi. V poslednej dobe sa začalo hovoriť o turistike smrti, napríklad do Černobylu. Murambi je najextrémnejším miestom, ktoré je možné v rámci tohto typu turistiky vidieť.
Murambi je pamätník genocídy, bývalá škola, v ktorej zabili počas 24 hodín 50000 ľudí. Stále je v ňom možné vidieť vystavených 2000 mŕtvol, laicky mumifikovaných vápnom. Chvíľami si pripadáte ako v galérii, všetky mŕtvoly sú biele, vyzerajú ako sochy, ale na výrazoch tváre a tvare tela vidíte, že predtým boli ľuďmi. Hlavne pach, ten je mimoriadne odpudivý. Videl som celú skupinu Japoncov ako zvracajú pred jednou z učební, v ktorých sú telá. Všade na vás dýcha smrť. Pýtal som sa riaditeľa Murambi, prečo telá nepochovali, vysvetlil mi: „Telá slúžia ako evidencia zločinov, pre nás, ale hlavne pre ľudí zo zahraničia.“
Genocída je aj po osemnástich rokoch stále živou témou. Bodaj by nie, veď každý nad osemnásť bol nejakým spôsobom zapojený či už ako obeť alebo ako útočník. Genocída trvala tri mesiace, zomrelo skoro milión Tutsiov, skoro tri milióny Hutuov utieklo následne do susedného Konga zo strachu pred odvetou, ktorá nakoniec aj prišla a zomreli ďalšie dva milióny ľudí, Kongo je následkom toho dodnes destabilizované. Kofi Anan v roku 2000 vyhlásil, že „rozhodnutie nezasiahnuť v Rwande je najväčším zlyhaním v histórii OSN“, a keď vidíte akou brutalitou vraždili, rozhodne mu musíte dať za pravdu. Ľudia počas genocídy neboli „iba“ vraždení. Vojaci a milície, ale často krát i obyčajní muži a ženy, svoje obete mučili – odsekávali mačetami kusy tela, až pokým obeť nezomrela. Tutsi ženy boli znásilňované a potom rozštvrtené. A to pred očami svojich detí. Alebo naopak, ľudia museli zabiť svoje deti a potom boli zabití. Často krát boli predtým násilníci a obete z jednej komunity, susedia, niekedy aj priatelia. Po genocíde zostalo toľko mŕtvol, že neexistovali dostatočné kapacity na odpratávanie tiel, použili na zhŕňanie buldozéry.
