Byť Albertom Camusom muselo byť ťažké. Nie Camusom menom, ale Camusom človekom. Byť človekom býva často ťažké. Bol človekom, ktorý balansoval na hrane revolty, odcudzenia a absurdnosti. Od straty vlasti k tuberkulóze a k ďalším stúpaniam a pádom. Bol alžírskym Francúzom, „čiernou šľapou“, z triedy druhoradých Francúzov, jedným z imigrantov, ktorí zaplavili Francúzsko po osamostatnení Alžírska. Cítil sa cudzincom nielen v ľudskej spoločnosti, s ktorej konvenciami a pravidlami bol drasticky konfrontovaný, vo Francúzsku, ale aj vo svojom živote, ktorého zmysel nevidel. Nebojoval s tým, jednoducho to vzal na vedomie.
Camus bol človekom, ktorý zásadne odmietal všetky ocenenia, napriek tomu, že za svoje dielo by si zaslúžil akékoľvek ocenenie. „Počas svojho života odmietal pocty,“ povedal Olivier Todd, jeho blízky priateľ a životopisec, na margo iniciatívy za jeho premiestnenie do Panteónu. Napriek tomu, v roku 1957 prijal Nobelovu cenu za literatúru. Môžeme len polemizovať, čo bolo dôvodom. Možno v ňom prestíž Nobelovej ceny zvíťazila, veď ako sám napísal: „Svoje zásady by si človek mal šetriť pre veľké príležitosti.“
Je iba ďalšou špekuláciou tvrdiť či by Camus chcel alebo nechcel byť pochovaný v Panteóne. Možno by to bolo jednou z tých veľkých príležitostí, ktorej by sa podvolil. Možno by ho to pobúrilo. Už sa asi nikomu nepodarí dôveryhodne reprodukovať jeho stanovisko. Byť v koži Alberta Camusa. Koniec koncov, málokto by chcel byť v koži mŕtvoly. Aj keď mnohí by chceli byť mŕtvolou pochovanou v Panteóne. Je ťažké uveriť, že by to ten Camus nechcel. Ja tomu niekde v kútiku duše verím.
Byť mŕtvym telom Alberta Camusa je určite zábavné. Sledovať zápas o vlastné telo, ktorý v tejto dobe zvádza francúzsky prezident s francúzskou intelektuálnou obcou musí byť vyvrcholením jeho poňatia absurdnosti.
