Som robotník, nie umelec,
Som ten, čo si po ťažkom dni sadá na chodník,
Zapáli cigaretu,
Obdivujem západ slnka,
So špinou na rukách,
Beriem tú špinu na seba,
Aby som ušetril teba,
Ušetril tvoju dušu,
Ale ty nemáš dušu,
Si duša,
Máš telo,
Ja mám,
Míňajú ma telá,
Mám na sebe špinu, za tie čisté telá,
A možno len moja myseľ myslí veľa,
Uvrhla na mňa spasiteľský komplex,
Taký častý ako myšlienky na sex,
Myšlienka naňho je stále prítomná,
Vnikám do nej,
Do vagíny, do myšlienky...
Pohľad mi padne na moje ruky,
Na jej ruky,
Moje sú ešte stále špinavé,
Nedokážem sa zbaviť fľakov, mozoľov od lopaty,
Lopaty, ktorou prehadzujem slová,
Z VEĽKEJ kopy,
Na MENšiu,
Až úplne maličké kopy slov...
Tvrdou drinou vydolované z fantázie a snov,
Nemám žiadny stroj,
Ktorý by mi pomohol v mojej práci,
Veda, invencia...
Ešte nevymyslela pre mňa pomocníka,
Je umenie iba výnimka?
Ako sme ďaleko a pritom nízko,
Z nízky sledujem ako vo vzduchu plachtia vtáci,
Bez potreby mať pomocníka na lietanie,
Bez potreby spriadať rôzne litánie,
Nemajú ilúzie a netrápi ich prianie,
Niečo mať...
Ako by som chcel byť vtákom,
Nebyť zahalený do oblečenia,
Zahalený sakom,
Byť nahý,
Rozprestreť svoje krídla,
Jediné obmedzenie - gravitačný zákon...
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
