PRE BOŽSKÚ SILVIU

Chcela odo mňa báseň,
Pritom nevedela,
Že jej krása píše básne,
Hýbe mojím perom,
Myšlienka na ňu...
Ako to, že bola tak dlho zahalená šerom?
Ona,
Ktorá tak neuveriteľne lahodí mojím vnemom,
Cítim jej ženskosť,
Pohľad, ktorý preniká až na kosť,
Úsmev pred, ktorým som bezbranný,
Osviežujúci ako vánok letný,
Chcela byť mojou modelkou,
Byť namaľovaná slovami,
Rýmami,
Byť mojou múzou,
A prechádzať sa so mnou po nociach snami,
Ja a ona,
Krásna Silvia,
Sadáme si na lavičku,
Neviem kde,
Veď sme v sne,
Iba tak, vedľa nejakej brány,
Stromy, domy a vrany...
Môj pohľad sa vracia k nej,
Obaja otočení na iné strany,
Si hľadíme priamo do očí,
Kam inam?
Ako na ňu?
Veď môj pohľad nedokáže odbočiť...
Až z blízky vidím,
Na čo som sa podujal,
Ale ako by som tomu odolal?
Keď pohľad na ňu ma tak zaujal,
Núti ma zobraziť jej krásu,
Ale na to nebude stačiť moje pero,
Žiadna farba, ktorú poznám,
Nemusím si písať ani zoznam
A viem, že všetko na ňom bude pre ňu obyčajné,
Nebude stačiť ani tisíc básní
A stále na nej nájdem novú vec,
Neodolateľnú,
Ktorú vlastní,
Ktorú by chcela každá iná vlastniť,
Tak píšem pre ňu písmená,
Sú si isté svojím významom,
Hrdé svojim tvarom,
Ešte nevedia, že ich čaká premena,
Rozutekajú sa zahanbené svojou nedokonalosťou,
Keď sa ocitnú pred jej tvárou...