ŽSR- nič sa nezmenilo

Od čias štúdia na vysokej škole to je už nejaký ten rok. Vtedy bol vlak, napriek všetkému, najlacnejší spôsob prepravy a so sladkou študentskou zľavou som znášal tlačenicu, pach moču na chodbe, nehovoriac o samotnej toalete, špinavé okná a sedačky. Už vtedy som počúval vyhlásenia predstaviteľov železníc o snahe zlepšiť úroveň cestovania, ale vzhľadom na pomer ceny lístkov a nákladov som vtedy tomu veľmi neveril. Čas však beží, a tak som dúfal, že sa pomery zmenili. Ceny lístkov vyleteli vysoko (oproti ceste autom), železnice prešli racionalizáciou a neraz som počul ponosy predstaviteľov železníc na ubúdajúci počet zákazníkov. A tak som sa tešil na možnosť po dobe cestovať vlakom. Keďže už mám dieťa a cestoval som s manželkou(čo by človek neurobil pre pohodlie a spokojnosť rodiny), rozhodol som sa priplatiť si za I. triedu.(mimochodom cena lístka sa vyrovná objemu paliva, na ktoré je možné so štandardným autom prejsť daný úsek tam a späť).No keď som vstúpil do vlaku, ovanul ma závan minulosti, čo by mohla byť príjemné de javu, keby som šiel s kamarátmi na výlet. No v prípade, že danú cestu považujete za službu, ktorú vzhľadom na situáciu chcete prežiť čo najpríjemnejšie, vás to až tak neteší. A tak som zistil, že sa nič nezmenilo, toalety vyzerajú ako pred rokmi, možno aj horšie. Človek sa bojí vstúpiť do kupé, nehovoriac o tom, že tam má stráviť nejakú tú hodinu s ročným dieťaťom. Ešteže sprievodca sa vždy usmial, keď prechádzal okolo našej malej a pomohol manželke s taškou, keď sme vystupovali.Napriek tomu môj odkaz železniciam znie: “Spite pokojne ďalej!“A ja sa modlím, aby sa už opravilo moje auto.