Kázeň začala nezmysleným chrlením síry a lávy o strašnom zle, ktoré sa na nás valí zo západu: gender, LGBT, juvinijílne právo ...... tí, čo sa týmto otázkam venujú, vedia, čo myslím. A v tom duchu sa niesla prvá tretina kázne. Druhé dve tretiny boli presným opakom jej začiatku, kňaz predniesol pokojne a veľmi vecne, prečo by sme sa mali referenda zúčastniť a 3 krát povedať ÁNO.
A tak aj táto homília, aspoň jej začiatok, a i mnoho článkov, blogov či samotných prejavov aktivistov za referendum, patrí k tým, ktoré nás strašia prílišným liberalizmom či až sodomizmom a vytvárajú dojem, akoby sa naša stará dobra Európa rútila do priepasti.
V súvislosti s tým mi napadol Kristus, ktorý sa neraz stretal s mýtnikmi či neviestkami a nevyhýbal sa ich spoločnosti.
Predstavujem si, ako s nimi sedel za jedným stolom a debatoval. Začínal azda rozhovor tým, že všetkých naokolo upozornil na charakter povolania mýtnikov, na to, že sú prisluhovači toho skazeného a okupačného Ríma? Pripomína vari, že svojimi skutkami rozvracajú systém tradičných hodnôt a tak napomáhajú k zániku civilizovaného sveta? Alebo nebodaj na plné hrdlo vykričal neviestkam spôsob ich života a odsudzoval ich za to, ako sa snažia legitimizovať svoje hriešne životy? Poukazoval snáď na to, že je to práve on, ktorý prišiel medzi nich, aby zastavil túto hriešnu ideológiu?
Kristus prišiel medzi nich s pokojom, bez veľkých slov či jasnej snahy vymedziť sa. V tichosti, príkladom svojho života, rozhovormi s nimi sa snažil poukázať na zranenie a chyby, ktorých sa dopúšťali voči nebeskému Otcovi.
A preto je mi ľúto, že ako kresťania sme kampaň za referendum postavili veľmi konfrontačne a premeškali sme historickú chvíľu ukázať svetu, čo je naša najväčšia cnosť a v mene čoho bojujeme. A tým je Boh - láska.