Množstvo fanúšikov vyčítalo kapele, že po tvrdých, nu-metalových albumoch Tormented a Dysfunction sa postupne viac a viac posúvajú k mainstreamu. Tento posun bol síce viac otázkou zvuku ako umeleckého smerovania ale menej vnímavému poslucháčovi sa mohlo zdať že jednoducho Staind už vymäkol a robia už len melancholické akustické hity pre rádiá. Ja som na ich neskoršiu tvorbu nezanevrel, keďže som nikdy Staind nebral ako nejakú tvrdú kapelu a v čase keď som sa dostal k albumu Dysfunction som už počúval aj podstatne tvrdšie veci. No a hlavne si autorské duo Mushok/Lewis po celý čas zachovalo schopnosť vytvoriť až odzbrojujúco otvorené a úprimné spovede plné emócií a napätia. Zo začiatku tam prevažovala úzkosť, smútok, riešenie zlých rodinnných vzťahov, neskôr ich doplnila a z veľkej časti nahradila láska k rodine a priateľom. Všetko čo Aaron Lewis potreboval na návrat k starému hnevu a úzkosti bolo vydanie EP Town Line v marci tohto roku. V pätici skladieb sa vyznáva zo svojho patriotizmu, lásky k domovu a rodine a zároveň aj odhodlania brániť svoje hodnoty. Za tieto témy a fakt, že nahral úspešný country album, bol Aaron zoširoka kritizovaný, ako niekto, kto zapredal svoje ideály a podobne. V zlom duševnom rozpoložení a plný hnevu sa pustil so Staind do nahrávania nového albumu. Po pár skúškach bolo jasné, že vzťahy v kapele sú natoľko zlé, že budú na materiále pracovať oddelene. Počas nahrávania odišiel dlhoročný bubeník Jon Wysocki, ktorý síce svoje party nahral, ale s jeho nasadením a prístupom boli ostatní členovia tak nespokojní, že ho jednoducho vyhodili. V tejto atmosfére pochopiteľne nevznikla nejaká Staind-verzia Town Line.
Novým eponymným albumom sa Staind vracia naspäť k rozháraným koreňom. Z celého albumu je cítiť bolesť a hnev, ktorý sprevádzal jeho vznik. Kapela sa síce chcela vrátiť k tvrdšiemu zvuku, ale myslím si, že až taký návrat k starým démonom nikto neplánoval. Album otvára skladba Eyes Wide Open, ktorá omračuje svojou surovosťou a agresivitou, tak dlho od Staind nepočutou. Nasleduje prvý singel Not Again, kde sa cez zuby spievaná sloha strieda s agresívnym ukričaným refrénom.
Prvé "krajšie" melódie sa ozvú až v tretej Failing, kde však po slohe pripomínajúcej Alice In Chains opäť prichádza tvrdosť a úzkosť v predrefréne a refréne. V štvrtej Wannabe som si chvíľu myslel, že počujem Freda Dursta, ale mýlil som sa. Táto skladba je len trochu vulgárne ladený odkaz pre internetových trollov a kritikov, ktorí donekonečna kapelu obviňujú z komercie a zapredania. Nasledujú menej výrazné skladby Throw It All Away a Take a Breath, ktoré majú všetky prvky produkcie Staind, ako dobré riffy, výrazné melódie a kvalitné texty, len proste tak nejak nevytŕčajú z radu. Bottom hneď od začiatku prekvapí zvláštnym disharmonickým a tvrdý riffom a pokračuje výborne vystavanou melódiou až po brutálny koniec. Aj v nasledujúcej Now je dominantný gitarový riff, ktorý ženie skladbu v rýchlejšom tempe ako zvyšok albumu. Predposledná Paper Wings je asi najtvrdšia skladba ako vytiahnutá z Dysfunction. Žiadny smútok, len hnev. Smútok prichádza až s poslednou Something To Remind You, ktorá vyznie na tomto albume omnoho intenzívnejšie ako by vyznela na niektorom z predošlých. V kontexte vyjadrení o neistej budúcnosti kapely znejú slová "So this is it. I say goodbye to this chapter of my everchanging life" ako rozlúčka a fanúšikom sa určite nepočúvajú ľahko.
Staind sa na tomto albume vrátil späť k svojim začiatkom. Na rozdiel od mnohých iných kapiel, ich návrat k vlastným koreňom nepôsobí zbytočne a neprirodzene. Práve naopak, znie zmysluplne a uveriteľne.
