Moja pôvodná predstava o tom, kam ísť na erasmus, bola prakticky od začiatku veľmi jasná- rozhodovala som sa medzi Viedňou a Londýnom. Po viacerých stránkach to boli pre mňa najlákavejšie destinácie a zamietavé odpovede boli pre mňa trpkým sklamaním. Potom prišiel nápad s Gran Canariou. Prekvapila ma kladná odozva, no napriek všetkému sa u mňa stretla s počiatočným skepticizmom. Nebola som si istá, či je to to, čo naozaj chcem.
Boli momenty, keď som už myslela, že predsa len nikam nepoletím. Až som jedného dňa pochopila, že je to príležitosť, aká už druhýkrát nepríde a ak sa jej teraz dobrovoľne vzdám, navždy si to budem vyčítať. A tak som rýchlo utekala kúpiť španielsky slovníček, nachystala husle a zbalila kufor. Vďaka tomu, že som nakoniec pozbierala odvahu, nemusím teraz rozmýšľať nad tým, aké by to asi bolo, ale mám možnosť písať článok o tom, aké to bolo naozaj. Nezabudnuteľné!
Prvé dojmy
Hneď ako som vystúpila z lietadla a uvidela pobrežie, zaplavil ma veľmi príjemný, pozitívny pocit. Bol teplý slnečný deň a azúrová obloha. Vyšla som pred letiskovú halu a plnými dúškami nasávala atmosféru tohto dňa, ktorý otváral novú kapitolu môjho študentského života. Z autobusu, ktorý smeroval do Las Palmas, som s doširoka otvorenými očami hltala svet, čo sa rozprestieral predo mnou, zatiaľ čo som roztržito vyťukávala esemesky a všetkým najbližším dávala vedieť, že som doletela v poriadku. Cesta sa vlnila pozdĺž pobrežia. Krajina navôkol bola nevábna a bez zelene, hnedé suché hory, lomy a staveniská, takpovediac „územie nikoho“. Kde-tu bolo vidno kopce s husto nastavanými farebnými domčekmi, vizuálne pôsobiacimi veľmi charakteristickým dojmom.
Konečnou bola autobusová stanica San Telmo. Je to podzemná stanica priamo v centre mesta, z ktorej sa dá dostať takmer do všetkých častí ostrova, ale jazdia tu tiež mestské linky, ktoré sa volajú gua-gua. Pred stanicou sa nachádza park San Telmo a hneď vedľa hotel, ktorý sa mal stať mojím útočiskom na prvé dve noci. Čoskoro mi prišla v ústrety Aurora- usmievavá Španielka, ktorá bola pred pár rokmi cez erasmus na našej škole. Nikdy sme sa osobne nestretli a komunikovali sme len cez facebook, no podľa fotky som ju spoznala hneď. Bola mojou najväčšou oporou v prvých dňoch a neváhala so všetkým mi pomáhať, kým som sa trochu zorientovala. Len čo som sa ubytovala v hoteli, vzala ma von a zaviedla ma do školy, ukázala mi, ako to tam funguje, hneď ma zoznámila s prvými ľuďmi a poukazovala mi mesto.
Začiatok hlavnej pešej zóny plnej obchodov- zaľudnená calle Triana- sa nachádza hneď krížom cez park. Kúsok za ňou leží historická časť Vegueta, kde stojí napríklad katedrála sv. Anny alebo známy Casa de Colón. Po večeroch staré uličky Veguety ožívajú a zaplnia sa ľuďmi. V hlúčikoch postávajú, bavia sa s priateľmi a popíjajú pivo či vínko. Príjemné podnebie neobmedzuje toto potešenie iba na dlhé letné večery, ale celoročne.
Hneď v prvý deň sme stihli zájsť aj na pláž. Trojkilometrová playa de Las Canteras s dlhou promenádou sa nachádza v druhej časti mesta. Na jej konci stojí Auditórium Alfredo Kraus- koncertná sála filharmonického orchestra. Už sa pomaly zvečerievalo, keď sme tam prišli. Vzduch voňal morom a rybami a mňa premklo takmer až detinské vzrušenie.
Keď som sa napokon dostala naspäť do hotela, bola už tma a ja som bola na smrť unavená. Mala som za sebou nezvyčajne dlhý deň plný nových dojmov. Hneď v ten večer sa pod oknami strhla šarvátka a ja som rozmýšľala, či je to zákon schválnosti, alebo je to tu bežné. Myslím, že to bolo to prvé.
Bývanie
Ubytovanie, ktoré sa mi podarilo zabezpečiť, som si bola obhliadnuť na druhý deň. Bol to starý dom so strešnou terasou, ktorý sa nachádzal asi tri minúty pešo od školy a všetky priestory boli prenajaté, poväčšine študentom. Aurora išla so mnou. Uvítal nás Ángel, ktorý má v dome funkciu akéhosi správcu. Ángel má svoj brloh na terase a hovorí len po španielsky. Aj keď som mu nerozumela, hneď som videla, že je to starý figliar. Pobehuje v žltých spodkách, vehementne gestikuluje a dookola vykrikuje: „fiesta“, „barbacoa“, „amígos“, „música“ a ešte všeličo iné okolo toho, čomu nerozumiem.
Izba, ktorá mala byť moja, ma nepotešila. Už celkové priestory bytu na mňa pôsobili veľmi neosobným dojmom a mala som pocit, že na toto miesto si nikdy nezvyknem. Extrémne vysoké stropy tento dojem ešte umocňovali a okno aj dvere bolo natreté jedovatou zelenou farbou. Okno bolo bez skiel a zakrývali ho iba drevené okenice rovnakej zelenej farby, takže v izbe bola tma. Kuchyňa bola malá špinavá diera, v ktorej sa kopili haldy neumytého riadu a záchod s kúpeľňou na katastrofickej úrovni. Okrem mňa v byte bývalo ešte asi päť Španielov, ktorí svorne nevedeli po anglicky ani ceknúť.
Ángel sa zaprisahával, že toto je jediná izba k dispozícii (čo sa nezhodovalo s informáciou, ktorú som mala od majiteľa domu) a do neba ju vychvaľoval. Vydržala som tam jednu noc. Na druhý deň prišiel majiteľ a druhá izba bola na svete. O poschodie vyššie otvorili dvere dvaja usmievaví mladí ľudia- Nemka Jeannette a Nabil z Maroka. Čoskoro sa stali mojimi spolubývajúcimi.
Moja nová izba bola maličká, no o to znesiteľnejšia. Ako som čoskoro zistila, môj predchodca bol neobvykle poriadkumilovný človek- všade bolo plno špiny a prachu a spodná zásuvka od nočného stolíka, ako sa ukázalo, mu slúžila ako popolník. Tak som si všetko poriadne vydrhla a zabývala sa. Nasledujúce ráno, len čo som odtiahla záves, spadla na mňa garníža...
Škola a štúdium
Conservatorio Superior de Música de Canarias sa nachádza v jednej z menších uličiek neďaleko Calle Triana. Chvíľu mi trvalo zvyknúť si na to, že je to škola. Budova mi zvnútra totiž na prvý pohľad pripadala ako väznica. S chodbami orientovanými do štvorca, kde z každého poschodia vidno na každé. Ešte aj cvičné triedy vyzerali ako maličké kobky. Cvičievala som väčšinou v škole. Majú tam zavedený celkom rozumný systém. Každý študent dostane triedu na jednu hodinu. Keď tento čas uplynie, musí ísť na vrátnicu a zistiť, či si môže cvičný čas predĺžiť. V prípade, že je viac záujemcov o cvičenie, ako dostupných tried, musí kľúč prenechať niekomu, kto čaká na triedu a sám počkať, kým príde niekto ďalší, komu vyprší cvičný čas.
Štúdium je tu rozdelené na dva stupne: profesional (nižší stupeň pre mladšie deti) a superior (vyšší stupeň). Pre študentov vyššieho stupňa je tu len jediná profesorka huslí, Mariana Abacioae, pôvodom z Rumunska, tiež koncertná vo filharmónii. Usmiata žena, no dominantná a striktná. Aj keď som pre to veľa krát musela ustúpiť vlastnému názoru, mala mi čo dať.
Okrem huslí som tiež hrala v orchestri. Orchester konzervatória v sebe spája študentov obidvoch stupňov, takže výsledok nie je zrovna ideálny. Skúša sa každý týždeň v sobotu a vedie ho dirigent poľskej národnosti, no kvôli limitovanej vyspelosti mladších hráčov je práca s orchestrom menej progresívna a teleso má rezervy vo farbe zvuku, v rytme aj v dynamike a trpí typickými znakmi študentského orchestra, ako je napríklad dohrávanie ešte dlho potom, ako dá dirigent ruky dole.
Ďalšie predmety, ktoré som tu absolvovala, boli komorná hra (mali sme sláčikové kvarteto), jazzový jazyk, mediálna kompozícia (pod vedením úžasne talentovaného mladého skladateľa, ktorý študoval vo Viedni) a pár základných lekcií španielčiny, ktoré ma do konca môjho pobytu dostali približne na úroveň „teraz by bolo treba naozaj začať“.
Ľudia a životný štýl
Prvé dni so sebou stále prinášali takú záplavu nových podnetov a dojmov, až to bolo neuveriteľné. Zvykala som si rýchle. Už čoskoro po príchode som narazila na jazykovú bariéru. Ángelom to zďaleka nekončilo. Pred odchodom mi síce všetci zhodne tvrdili, že sa tu všade bez problémov dohovorím, ale realita je iná. Anglicky tu hovorí dosť málo ľudí, i to väčšinou len lámane. Spolužiaci a ľudia naokolo boli priateľskí a bezprostrední.
Na začiatku ma napríklad zarážalo, ako neskoro sa tu začína nočný život. Vskutku, častokrát až neskoro v noci sa vyrážalo za zábavou a vracalo sa obyčajne v neskorých ranných hodinách. Aj deň sa tam začína neskôr. Tomuto je prispôsobená napríklad i otváracia doba obchodov. Pre iných je zase bežnou súčasťou života poobedňajšia siesta. Fascinoval ma tiež spôsob jazdy v meste. Autá aj autobusy medzi sebou príšerne kľučkujú, brzdia úplne na doraz a pritom samozrejme nepretržite na seba trúbia.
Počasie môže byť pre mnohých prekvapením, ale na severe ostrova, teda aj v Las Palmas, je jednoznačne slnečných dní pomerne málo. Naozaj, väčšinou bolo polooblačno alebo oblačno. Za slnkom treba ísť na juh.
Akokoľvek jagavým sa život na ostrove javí byť, je mylné si myslieť, že miestni tu majú na ružiach ustlané. Gran Canaria má napríklad obrovský problém s nezamestnanosťou. Mladí ľudia nemajú kde robiť. Mnohí sa tiež cítia silne izolovaní. Pamätám si, ako mi raz jeden mladý, no rozhľadený človek rozprával, ako nerozumie ľuďom, ktorí sem prichádzajú. Toto mesto vraj nemá žiaden z pôvabov ostatných európskych miest. Čím dlhšie som tam bola, tým viac som si uvedomovala, že má pravdu.
Viva erasmus!
Postupne som sa dostala do víru diania, kde som stále obklopená ľuďmi spoznávala novú formu nezávislosti, ale aj zodpovednosti. Svoj čas som delila medzi študijné povinnosti, staranie sa o seba (môj prvý veľký nákup v Carrefoure v jazyku, ktorému nerozumiem, trval skoro tri hodiny!) a podieľanie sa na aktivitách s priateľmi. To bola pre mňa nenahraditeľná skúsenosť. Vniesla som do svojho životného štýlu viac spontánnosti a na chvíľu som prestala plánovať. Často sme sa chodili prechádzať po meste, objavovali nové zákutia a spoločne sme fotili. S ľuďmi zo susedných bytov sme sa po večeroch schádzali na strešnej terase pri debatách. Tešilo ma v piatok večer po hodine huslí, s ľahkým pocitom na srdci, len tak si výjsť do ulíc, do parku San Telmo, kde hral živý orchester, prejsť sa po Calle Triana a priľahlých uličkách- tam to priam vrelo- a potom si len tak nakúpiť niečo, čo sa zase minulo. Poriadali sme spoločné opekačky s ľuďmi z konzervatória, navštívili sme hudobný festival Womab, ktorý je významnou súčasťou spoločenského života v Las Palmas, raz som sa neplánovane nechala „zlanáriť“ na stanovačku, ktorá začala zapadnutým autom, silným vetrom a nezložiteľným stanom a skončila všeobecnou mrzutosťou.
Niekedy sme so spolubývajúcimi objavovali „menej bezpečné“ časti mesta, volali sme ich favely a jednu sme mali priamo za domom. Motali sme sa po uzučkých kľukatých uličkách bez názvov, zdolávali stovky schodov v ich útrobách, fascinovaní scenériou, čo sa nám naskytala, vopred netušiac, čo môže číhať za rohom, a priťahovali pohľady miestnych, ktorí na nás nevraživo gánili.
Inokedy sme mali podivný zážitok s dvoma arabskými mužmi. S kamarátmi Jeannette a Nicolasom sme si raz vyšli za fotením a práve sme boli vo veži katedrály sv. Anny. Keď sme už boli nachystaní pokračovať v ceste, začala som schádzať dolu točitými schodmi, no postrehla som, že mojich priateľov tam ešte niečo zdržalo. Oproti mne smerom nahor vystupovali dvaja muži arabského výzoru. Ten prvý si hneď nasadil žiarivý úsmev a oslovil ma. Mal peknú tvár. V angličtine sa ma spýtal, či hovorím po nemecky. Pýtal sa ma, či je tu v Las Palmas nejaký prístav, a kde, čo už samo o sebe znelo absurdne a to nielen vzhľadom na geografickú polohu. Las Palmas má obrovský prístav, jeden z najväčších v Európe a tento človek nevyzeral ako niekto, kto nie je zorientovaný. Povedala som mu, čo som vedela a on navrhol, aby som ich tam nasledovala. Prv, než som stihla reagovať, opýtal sa ma, či som sama. V hlave sa mi rozblikala kontrolka. Pohľad jeho očí bol nepríjemne priamy. Prezrádzal bočné úmysly. „Nie, som tu s priateľmi“, odvetila som práve v momente, keď začali schádzať dolu. Muž teraz obrátil svoju pozornosť voči nám všetkým. Jeannette ako Nemka hneď postrehla cudzí prízvuk v jeho nemčine. Na otázky o svojom pôvode však odpovedal vyhýbavo, zatiaľ čo podozrivo zvláštny dôraz kládol na to, že žije v Nemecku, čo nezabudol niekoľkokrát zopakovať. Až po viackrát dôrazne opakovanej otázke pripustil, že pochádza z Egypta a jeho mlčanlivý kolega z Jemenu. Na tom by vlastne samo o sebe nebolo nič zvláštne, keby so svojou totožnosťou nemali problém oni sami. Tvrdil, že sú tu na dovolenke, že bývajú na juhu ostrova a sem do Las Palmas prišli na jednodňovú návštevu. Vypytoval sa nás čo robíme a kam máme namierené a silou-mocou sa k nám chceli pridať. Jeho pohľad prenikal až do špiku kostí a šarmantný úsmev, ktorý mu ani na chvíľu nezmizol z tváre, pôsobil ako varovný prst. Pomaly sme sa začali posúvať smerom ďalej, neveľmi sa zaujímajúc o nových spoločníkov, ktorí sa snažili udržiavať konverzáciu. Vymieňali sme si spýtavé pohľady, nikomu z nás sa tí dvaja nepáčili a rozmýšľali sme, ako sa ich striasť. Všelikde sme sa zastavovali, fotili a dávali si vskutku na čas, zatiaľ čo oni sa za nami bezcieľne potulovali a obďaleč nás vyčkávali. Keď sme sa po dlhšej dobe napokon znova pohli, po pár krokoch sme zistili, že sme sami. Jednoducho sa vyparili. Spomínam si, že keď som sa usmievavému „hovorcovi“ zadívala do tváre naposledy, stretli sa nám oči. Úsmev z jeho tváre nadobro zmizol a jeho pohľad bol zrazu tvrdý ako z kameňa. To bolo tesne pred tým, ako nás opustili.
Keď som si v ten večer celú historku vybavovala od znova, prišla mi na myseľ tá otázka s prístavom. Odvtedy som sa nemohla zbaviť pocitu, že išlo o niečo viac, ako len užiť si... Na ostrove vraj mizne dosť ľudí...
Na juh ostrova som sa dostala trikrát. Videla som malebný prístav Puerto de Mogán, ktorý je tiež prezývaný „malé Benátky“ a známy je predovšetkým charakteristickou architektúrou- nízke domy majú na okrajoch farebné lemovanie a ovešané sú kvetinami. Navštívili sme Palmitos Park plný papagájov, opičiek, motýľov a kvetín a zúčastnili sme sa show s delfínmi. Zážitkom boli predovšetkým duny Maspalomas, ktoré sme peši prešli skoro celé. Horúci piesok a bosé nohy kontrastovali s niekoľkými vrstvami oblečenia, keďže neprestajne fúkal silný studený vietor. Po niekoľkých hodinách brodenia sa „malou Saharou“ sme napokon mali piesok celkom všade vrátane uší a nosa a mne trvalo ešte niekoľko dní, kým som ho úplne dostala preč z vlasov.
Napriek všetkému, počas celého pobytu som sa v mori neokúpala ani raz. Nedokázala som prekonať rozpaky z ľadovej vody. Iba v jeden bláznivý večer sme si s Jeannette dali dole silonky a v šatách vbehli do mora, len tak kúsok nad kolená, až kým jedna vlna nebola rýchlejšia než my a veľmi neplánovane nás zasiahla...
A napokon nadišiel aj deň odchodu. Ubehlo to rýchlo. Po dlhšej dobe bol mimoriadne teplý, slnečný deň a na nebi nebolo ani obláčika. Pripomenulo mi to ten deň, keď som sem prišla. Ale teraz som odchádzala. Opúšťala som Kanárske ostrovy s vedomím, že už sa nevrátim.
Keď človek žije prítomnosť, ani si snáď dostatočne neuvedomuje atmosféru momentu. Realita ožíva až v spomienkach. A tak dnes spomienky aj na tie zdanlivo celkom obyčajné veci majú zvláštnu príchuť. Hoci aj len výstup na tretie poschodie s dvoma bandaskami pitnej vody v rukách...
Apropo, tých paliem tam nebolo až tak veľa...
