Prvá časť príbehu sa odohrala v deň, keď sme sa už ako mnoho ráz predtým vybrali s priateľom do Viedne. Vlastne sme to tentokrát mali namierené do kúpeľov v Badene pri Viedni a mal to byť príjemný, relaxačný deň. Na petržalskej stanici sme si kúpili týždenné cestovné lístky, ešte sme sa zastavili po fľašku minerálky a nasadli sme do vlaku. Pokojne sme sa viezli a debatovali. Keď sa nám asi o 20 minút za chrbtom ozvalo "Grüssgott", bez najmenšieho podozrenia som siahla do kabelky. Lístky tam však neboli. Uvedomila som si, že posledné, na čo si spomínam bolo, že som ich držala v ruke, keď sme odchádzali od okienka. Keďže obyčajne veci nestrácam, neveriacky som obrátila celú kabelku naruby a kutrala som v nej s narastajúcim pocitom hanby, cítiac sa ako čierny pasažier v MHD, ktorý je prichytený a predstiera, že svoj cestovný lístok musel práve niekde stratiť. Priateľ medzitým prehľadal svoju tašku a keďže po lístkoch vskutku nebolo ani stopy, musela som pripustiť, že mojou vinou veru niekam pošli. Nechcela som, aby nám táto nepríjemnosť pokazila deň a tak som sa rozhodla povzniesť sa nad zbytočnú investíciu. Boli sme nútení kúpiť si nové, jednosmerné, znevýhodnené... A potom cestou naspäť ešte raz. Tento lístkový incident nás napokon stál asi 50 euro naviac, v malom obchodíku s tlačou, kde sme si kupovali minerálku, sa vraj žiadne lístky nenašli a nejaký dobrák si o málo prilepšil. Tým bola celá vec uzavrená.
O pár týždňov neskôr som opäť bola vo Viedni s dvoma kamarátmi za účelom jedného pracovného stretnutia. Na spiatočnej ceste ma čakalo prekvapenie. Vlak sa priblížil k stanici a bol čas pripraviť sa na vystupovanie. Hodila som si kabelku na plece a z vedľajšieho sedadla som zdvihla husle. Ležala pod nimi podlhovastá obálka slovenských železníc, ktorú som si predtým nevšimla; taká, do ktorej vám niekedy vložia čerstvo zakúpený lístok. Neviem, prečo ma napadlo pozrieť sa do nej. Ležali v nej tri platné, neopečiatkované lístky do Viedne...
