Zároveň je to asi jediné miesto v spojených štátoch, kde nie je klimatizácia. Dusno, ktoré tu vládne, sa temer nedá vydržať. Práve si vo vlaku sadám na plastové sedadlo vedľa dverí, keď v tom sa dnu vrúti černoch, hádže na zem veľkú cestovnú tašku a začne hulákať na celý vozeň, pričom opakovane vykrikuje kľúčové slová ako "peňaženka", "peniaze", "kabelka"... Úzkostlivo zvieram tú svoju v presvedčení, že som ten šťastlivec, ktorý sa pri prvej jazde newyorským metrom stáva svedkom scenára ako z amerického filmu a čakám, kedy čokoládový gangster vytiahne pištoľ. Žiadna pištoľ sa nekoná, nezapadá mi sem ani zmienka o jedle a bezdomovcoch, ale Ron mi káže dívať sa mimo a nahodiť typický newyorský "nezúčastneno-nasratý" pohľad a to ma ubezpečí, že situácia je nebezpečná. Ako prichádzame na ďaľšiu zastávku, z gangstra sa vykľuje neškodný obyvateľ mesta, ktorý sa takýmto spôsobom snaží prilepšiť bezdomovcom (alebo sebe), a keď zinkasuje pár dolárov, dvíha svoju cestovnú tašku a smeruje do ďaľšieho vozňa. Srdce mi bije ako zvon, v tele cítim slabosť a jemnú triašku, horúčkovito pregĺgam dúšky vody a ako veľká hrdinka sa teším, že mám do svojich dobrodružných(?) cestopisov o príspevok naviac. :)
Vystupujeme pri Central Parku. Z tejto strany ulice pripomína viedenský Stadtpark. Celkovo veľmi fotogenické miesto. V parku sa prechádzajú páriky a koče ťahané koňmi, veveričky sa nebojácne promenádujú pomedzi ľudí a pri jazierku deti kŕmia nenásytné kačky. Všímam si zákutia toľkokrát sfilmovného miesta a predstavujem si, ako sa v noci namiesto rodín s deťmi spod ponurých podchodov vynárajú prostitútky a gangstri. Začína kropiť a to mi ponúka celkom seriózne ospravedlnenie pre slovo "shopping". Dáme si šálku kávy a potom sa pomalým krokom uberáme smerom na 5th Avenue. Najdrahšia ulica sveta je odtiaľto len na skok. Nákupná zóna sa rozprestiera medzi 49. a 59. ulicou. Slávne mená sa skvejú jedno vedľa druhého a ja začínam tušiť problémy.
Hneď prvým poruke je Bergdorf Goodman, obľúbený obchod Carrie Bradshaw. Pre zachovanie duševnej rovnováhy vrele neodporúčam. Na prízemí sa mi chce kradnúť. O poschodie vyššie by som vraždila a na poslednom siedmom poschodí mám pocit, že skončím s vážnou duševnou ujmou. Blahosklonne sa promenádujem pomedzi dizajnérske skvosty a keď už 35. predavačka ohká nad mojimi leopardími šatami z Manga, aspoň ramenom zakrývam nápis Guess na mojej kabelke asi s takým pocitom, akoby mi na čele svietil nápis MADE IN CHINA. Úmerne s poschodiami stúpa aj trieda, no a keďže už dole sa to začína na piatich hviezdičkách, tam hore si už len v nestráženej chvíli prirovnám obrovskú róbu za 24 tisíc dolárov, vážiacu asi tonu, a za sprievodu zvukov, ktoré nápadne pripomínajú orgazmus, odchádzam.
