New York. Som V New Yorku. Wow! Vychádzam pred letiskovú halu. Vonku je teplo, vzduch je vlhký a vonia ako v skleníku. A snáď trochu aj rybami. Nasadáme do jedného z tisícov žltých taxíkov. Po ceste do hotela pozorujem mesto. Typické sitkomácke domčeky nalepené jeden na druhom s vchodom uprostred a desiatimi schodíkmi pred ním, kovové požiarne schody šplhajúce sa po vonkajších stenách budov s červenými tehličkami, blížiace sa a miznúce výjavy, neznáme, aj tie, ktoré poznám z časopisov a filmov. Náš hotel Millenium Hilton stojí v Downtown Manhattane, hneď vedľa Ground Zero. Na Ground Zero sa pracuje. Na každom žeriave visí americká vlajka. Hotelová hala je vychladená na asi mínus desať stupňov Celzia, vlastne Fahrenheita (z tohto bezuzdného používania klimatizácie na tomto kontinente ma naozaj ide poraziť! ), ladená v decentných bussiness farbách. Rýchlosťou dve poschodia za sekundu sa v očakávaní rútim výťahom na 47. podlažie. Izba s výhľadom na mrakodrapy je jedným z mojich kritérií. Izba sa mi nepáči. Neviem prečo. Jednoducho sa v nej necítim príjemne. Nepáči sa mi jej poloha, nepáči sa mi výhľad, ani rozmiestnenie nábytku. Všetko je tak ako má byť-čisté a pekné. Napriek tomu moja nálada prudko klesá na bod hotelovej klimatizácie. Kým rozmýšľam, v akej geopatogenickej zóne sa asi nachádza, doľahne ku mne zvuk zbíjačky. Vlastne niekoľkých zbíjačiek. Veľmi veľa zbíjačiek!! Toto veru nebude fungovať... A tak je oheň na streche hneď po príchode do New Yorku.Pohľad na dieru v zemi po spadnutých dvojičkách vo mne nevyvoláva nijaké emócie okrem zlosti. Na recepcii dostávame zamietavú odpoveď: všetky izby na opačnej strane hotela sú, žiaľ, plné. Vôbec sa nedivím. Ron sa niekde vyparil- akiste si šiel zapáliť, len neviem presne, či som ho vyštvala ja alebo ten hluk. Napaprčená vypínam klímu a s prekríženými rukami sa zveziem do kresla. Po chvíli sa zapne klimatizácia. Vyštartujem z kresla ako fúria a mierim k tej bielej krabičke na stene, no skôr, ako stihnem čokoľvek urobiť, mašína sa vypne. Znovu si teda sadám, zhlboka si vzdychnem, no nemám ani dve minúty pokoja a je to tu zas. Opäť vystrelím, no už o sekundu krabička na stene nejaví žiadne známky života. Akoby ma provokovala, tvári sa, že nič. Takýto scenár sa opakuje ešte niekoľkokrát, kým pochopím, že tá desná haraburda reaguje na pohyb a ja ju neviem vypnúť. Čaká ma sladká noc. 2.00 ráno: Ešte počuť zbíjačky. 3.00 ráno: Zdá sa, že už počujem len klimatizáciu. Každú hodinu som hore.
6.30: Zobúdza ma na štyri hviezdičky povýšený zvuk zbíjačiek...
