Vo filmoch je predstavovaná láska ako spojenie dvoch ľudí naveky (možno som len pozeral nevhodné filmy na túto tému). Ona je moja polovica, len on mi dáva chuť do života. Bez neho neviem žiť…
Stop! Vysvetlím, čo sebaláska znamená pre mňa: je to prijatie seba takého, aký som. Neobviňujem sa, neporovnávam sa, vyjadrujem sa jasne k veciam, čo chcem a čo nechcem. Som k sebe samému najúprimnejší ako len dokážem. To je pre mňa sebaláska.
Každý sám si potrebujeme nájsť vlastnú cestu. Niekomu to trvá dlhšie, niekomu kratšie. Nikto nás neučil mať sa rád, milovať sa, zbožňovať sa. Všetko smerovalo navôkol. Obeta, boj, prispôsobovanie sa, mlčanie a potláčaná zlosť je na dennodennom poriadku. Chceme, aby nás niekto miloval a prispôsobujeme sa mu do takej miery, že ten vzťah končí hádkou, nenávisťou a nejako podobne, česť výnimkám. Náš partner je extra darček k nášmu, už tak krásnemu životu, a nemusí tam ostať nastálo. Život je dynamický a my sme sa učili, že je statický, všetko bude dobre a život je boj.
Posledný prípad bol podobný. Žijem s partnerom a milujem ho, ale má milenky. Ja to akceptujem len kvôli tomu, že máme spoločné dieťa. Vnútorný hlas hovorí: choď z toho vzťahu preč. Je tam však veľa ľútosti, hanby, strachu a spomienok. Radšej sa budem trápiť, ako byť sama. Myslím že nám je táto veta veľmi povedomá. V nefunkčnom vzťahu sme natoľko stratili svoju sebahodnotu, že už ani neveríme, že nás niekto vôbec bude mať rád. Som tlstá, mám už veľa rokov, mám deti, mám a mám a mám…
V prvom rade chcem upozorniť, že to je len a len vaša chyba. Partner/ka, manžel/ka, milenec/milenka robí len to, čo najlepšie vie, a čo sa doteraz v živote naučil/a. No a vám to už po čase, či dlhšom alebo kratšom, zrejme nestačí. Chcete niečo viac, konečne sa vo vás prebudila vnútorná zmena. Potláčanie a akceptovanie zlozvykov partnera/ky sa stalo neunosným. Keď sa vyjadríte, väčšinou to končí konfliktom. Takže teraz už neviete ako z kola von.
Dlhoročné potláčanie samej seba/samého seba vedie k frustrácii a zlosti. Má to dopad nie len na vzťah s partnerom/kou, ale aj s okolím, a hlavne na vzťah samých k sebe. Obviňovanie, ľútosť, strach zo zmeny, atď… Nie sme úprimní sami k sebe, a chceme a očakávame, že partner, manžel, milenec to bude vedieť a chápať naše potreby. No keď to nevieme my, oni to určite vedieť nebudú.
Takže prvý krok je zistiť, čo naozaj chceme (nie, čo nechceme). Nechcem, aby partner mal… Ešte raz opakujem: čo naozaj chceme! Napíšte si zoznam a postupne ho škrtajte a dopĺňajte. Zistíte, že čo ste chceli včera, dnes už neplatí. Neznamená to, že si neviete vybrať, skôr že život je dynamický. Nemusíte vždy vedieť ako, stačí sa len rozhodnúť a spraviť ten prvý, najdôlezitejší krok. Ak máte veľmi dobrého kamaráta, kamarátku, čo vás v tichu vypočuje bez prerušovania, to veľmi pomôže. Poproste ich, že potrebujete vypočuť bez akejkoľvek priateľskej rady.
Keď neviete ako ďalej, skúste moje videá metódy Faster eft, zdarma na linku: https://www.youtube.com/channel/UCDK5Xx_mSKyLZDz-Yjqm0Cg/videos
Ja sa mením a moje okolie sa mení tiež. Viem to sám na sebe, lebo som bol v nefunkčnom manželstve dlhé roky a dával som si len podmienky, prečo neodísť, nie prečo odísť.
Žil som v Japonsku. Zistil som, že manželka je na liekoch od šestnásteho roku života (maniodepresívna psychóza, bipolárne afektívne poruchy). Nikto z rodiny ma na to neupozornil. Ženil som sa keď mala 29. Samozrejme, bola to moja chyba, mal som si to zistiť pred sobášom, teraz to už viem, vtedy som vinil rodičov aj manželku. Manželku som opustil , nakoľko odmietala moju pomoc.Bolo pre ňu jednoduhšie obviňovať okolie ako prevziať zodpovednosť za vlastný život.
Zrazu som sa ocitol sám v cudzom meste. Byt aj auto som v Bratislave predal a nemal som akýkoľvek úmysel sa vrátiť. V Tokiu sme si založili firmu s názvom Wine Slovakia. Dovážali sme vína zo Slovenska a predávali sme ich cez internet v Japonsku, a ja som popritom účinkoval v japonských filmoch a seriáloch.
Tu je link na moj veľmi starý článok: http://www.svet.czsk.net/clanky/svet/sipkovsky.html
Hanbil som sa vrátiť domov. V hlave mi išlo: „Sklamal by som rodičov, babku, dedka, boha, (vychovávaný ako kresťan katolík). Okolie sa mi bude smiať a hlavne neprajníci si prídu na svoje. Juraj, veď ťa už poznáme, kam sa j…š do zahraničia. Nenájdem si už takú dobrú prácu, budem začínať odznova. Peniaze sú investované vo firme a keď sa vrátim, budem musieť začať od začiatku. Bez bytu, auta, dobrej práce a so skrachovaným manželstvom. Proste osobná tragédia.“
Nechal som firmu v Japonsku, kúpil som si letenku späť, a začal som s holým zadkom vo veku 30 rokov. Teraz to vnímam ako tú najlepšiu vec v mojom živote.
https://www.facebook.com/pages/Yurai-a-jednoduchá-cesta-emočnej-transformácie/1631788533707677?ref=hl
Ak má niekto chuť usporiadať seminár na tému vzťahy, či už partnerské, priateľské, vzťahy k rodičom, vzťahy k sebe samému, som k dispozícii, alebo si môžeme dohodnúť súkromnú konzultáciu.
Píšte na: kralyurai@gmail.com
A pieseň k dnešnej téme: Longital: Už len raz (z albumu Gloria)
