Pred nejakými 9 dňami ma v pivovare (áno, v pivovare. My sme totiž pivovarníci) v HaTay province v Hanoi, Vietnam, poštípala do lýtka osa alebo nejaký sršeň. Teraz mi tá noha začala štrajkovať a strašne ma bolí. Takže mi drahý zakázal sa pohnúť z domu, musím mať nohu zabalenú v ľade, a ako dôkaz, že som ho poslúchla, si prezrie článok o Sape. Ale veď už je aj na čase, veď je tomu viac ako 3 mesiace, čo sme tam boli.
Sapa je neuveriteľná dedinka ležiaca na severo-západe Vietnamu, neďaleko od Čínskych hraníc. Je veľmi známa krásnou prírodou, vysokými horami (najvyšší vrch Fansifan má výšku 3.143m.n.m.) a hlavne, zaujímavými kmeňovými ľuďmi oblečenými v tradičných krojoch.
Sapa nie je ďaleko od Hanoi, len nejakých 300 km. Lenže vo Vietname nie sú moc dobré cestné komunikácie, takže cesta autom je náročná štreka. Obyčajne sa ide do Sapy vlakom. A keďže koľajnice tiež nie sú v najlepšom stave, cestuje sa vlakom celú noc.
Pred cestou sme sa rozhodovali, akým vlakom sa tam vlastne dopravíme. Žiaľ, nie sme backpackeri, takže si vyžadujeme určitý štandard, aj keď úplný luxus to tiež byť nemusí. Počula som o Vicotria vlaku, vraj je super luxusný, ale zase, zaplatiť za to tie neuveriteľné peniaze sa nám moc nechcelo – tak či tak sa ide po tých istých koľajniciach a tie sú v hroznom stave. Takže prebdieť noc na lôžku v luxuse alebo v štandarde je vlastne jedno. Tak sme sa rozhodli pre normálny vlak, Live trans či tak nejako sa volal, a zacvakali sme aj tak dosť neuveriteľnú sumu – 30 US dolárov na osobu na jednu cestu.
Kabínky sú 4-miestne. Našťastie, boli u nás na návšteve moji rodičia, tak sme boli akurát do počtu a nemuseli sme sa o kabínku deliť s kto vie kým. Ináč sa dajú odkúpiť všetky 4 lôžka, a je jedno, či tam bude človek jeden alebo štyria, takže nejako sa to predsa len zvládnuť dá.
Vlak bol príjemné prekvapenie – čistý, pripravené vody, jednorázové zubné kefky, pripravené lôžka – nič viac nám naozaj netrebalo. Čo sa týkalo ubytovania v Sape, tam sme moc na výber nemali. Zatiaľ je tam len jeden hotel, ktorý má akú takú úroveň (ale ak niekomu nevadí deliť sa o izbu so švábmi a inými domácimi miláčikmi, tak hotelov je tam spústu...). Victoria hotel je naozaj úžasný. Tiež nie žiaden prehnaný luxus, ale príjemný, drevený, čistý hotel s chatovou atmosférou.
Výlet sme si zorganizovali veľmi jednoducho. Vyrazili sme v piatok na noc, do Lao Cai (konečná stanica vlaku) sme prišli v sobotu o 5:30 ráno. Tam nás už čakal dojednaný odvoz, ktorý nás odviezol asi 30km (hodinu cesty autom) hore kopcom, serpentínami, do dedinky Sapa.
Prišli sme do hotela okolo 7 ráno. Izby ešte neboli pripravené, tak sme si dali výdatné raňajky a pobrali sme sa na malú prechádzku dedinkou. Ako sa tak prechádzame, zrazu všetko zosivelo a spustil sa tak neuveriteľný lejak, že sme sa museli schovať, ináč by na nás nezostala nitka suchá. Ja som mala samozrejme hneď po nálade – po prvé, vo vlaku som sa nevyspala, a po druhé – prejsť takú štreku a mať o ničom počasie – hmm, no nič moc!
Keď dážď trošku utíchol, vrátili sme sa do hotela, ubytovali sme sa a ja som sa rozlúčila, že si idem zdriemnuť. Veď čo, aj tak je o ničom počasie. S našimi sme sa dohodli, že si dáme oddych do 11:00 a potom sa zídeme a niekde vyrazíme.
A ako som o 11:00 rozlepila svoje krásne očká, čakal ma nádherný slnečný deň. Ako z rozprávky. Svieži vzduch (to v Hanoi nikdy nie je), čerstvá vôňa prírody, nuž – boli sme v horách.
Vyrazili sme do mestečka a hneď pri hoteli sme ich stretli. Kmeňových ľudí. Tak to bolo fakt niečo neopísateľné. Oblečení v rôznych krojoch, učesaní zvláštnym spôsobom, ozdobení množstvom náušníc (poväčšine tam boli ženy), ovešaní všakovakými taškami, vrecúškami, ozdobami – viac menej sa živili len predajom takýchto ručne vyrobených a vyšívaných vecí. Zaujímavé bolo, že aj v najhorúcejšom teple mali oblečené hrubé košele, hrubé sukne či nohavice, nejaké štrikované štucne a gumené šlapky na bosé nohy. Na hlavách mali rôznofarebné klobúky
a šatky s brmbolcami. A len tak si sedeli na chodníku alebo sa snažili presvedčiť turistov, aby niečo kúpili. Výraz tváre mali úplne iný ako ľudia v Hanoi. Mali úprimné veselé očká, a hlavne boli veľmi milí. V lokalite Sapa sa nachádza niekoľko druhov kmeňových ľudí, a samozrejme, každý kmeň má vlastný kroj. Takže sme sa ani po 2 dňoch nemohli prestať vynadívať! Zaujímavé bolo, že nejakým symbolom krásy u žien bol jeden zlatý zub. Asi na
pravej hornej trojke mali zlatú korunku. Krásne bolo, ako sa na nás stále usmievali, a ako veľmi boli príjemní. Samozrejme, boli trošku otravní, lebo sa snažili predať darčekové predmety, nuž ale musia predsa z niečoho žiť, nie?
Dedinka Sapa je malá, a keďže bolo krásne počasie, rozhodli sme sa prenajať si motorky. Dostaneš ich samozrejme s plnou výbavou – čiže helmou a prázdnou nádržou, ale čo sa dá čakať za 5 US dolárov na deň? Benzín je lacný, asi tak 1 US dolár za liter, a tie 3 litre, čo sme natankovali, nám bohato stačili na 2 dni.
Kúpili sme si mapu a vybrali sme sa brázdiť kraj.
Celá tá oblasť je kopcovitá a serpentínovitá. Čiže na nejakú rýchlosť na motorke sa pomyslieť nedá. Úspech bola už aj 30-tka ;o)) Vyžívali sme sa v pohľade na nenapodobiteľné terasovité ryžové polia, ako sú zavlažované z početných vodopádov, vchádzali sme do dedín a videli, ako títo ľudia veľmi jednoducho žijú – bez televízora, bez rádia, bez video hier, bez telefóna, mobilu, a napriek tomu stále usmiaty
... Mali sme tú možnosť vidieť, ako sa pracuje na ryžových poliach, ako orú za pomoci vodných byvolov (water buffalo), ako asi 4-ročné dieťa nesie na chrbte svojho asi o rok a pol mladšieho brata, chodia po hlinených kamenených cestách bosími nohami a snažia sa predať nejaké upomienkové predmety. Keď som vybrala foťák, hneď sa nastrčili a začali pózovať. V očkách ani kúsok šťastia, len akýsi hlboký smútok... Keď som im dala 10.000 vietnamských dongov ako poďakovanie za
pózovanie (asi 13Sk), vďačne sa na mňa pozreli. Takto sme si kúpili hromadu náramkov pre šťastie, a taštičiek, a nástenných ozdôb, a vyšívaných čiapok. Veď títo ľudia aj tak nemajú peniaze minúť na nič iné, ako na jedlo a ošatenie. Hlave mi ich bolo ľúto pri pomyslení na zimu. Sapa je jedno z mála miest vo Vietname, kde je v zime sneh. No, nie je to zrovna na lyžovačku, je to len poprašok, ale prežiť ten chlad v otvorených chatrčiach musí byť náročné.
Táto oblasť je raj pre trekking. Chodiť po horách sa tam dá celé týždňe! My sme sa však na trekking nevybrali, tak sme sa len vozili a prechádzali.
V nedeľu, asi nejaké 3 hodinky pred odchodom, sa nám však šťastie otočilo prdelkou a moja mamička utrpela drobný nevinný pád, z ktorého vznikla veľmi škaredá (našťastie zatvorená) zlomenina...
Pokračovanie Sapa 2.
