Príjemne ma prekvapila pani na prvom parkovisku, ktorá nás pekne pozdravila a spýtala sa kde sa chceme prejsť a ako dlho sa asi zdržíme. Po našej odpovedi usúdila, že pre nás bude výhodnejšie a aj bližšie ísť na ďalšie parkovisko. A tak som poďakoval za ušetrenie mojich nôh ale aj peňazí, nakoľko vrchné parkovisko bolo lacnejšie. V duchu som si pomyslel, že tu už asi vymrel socialistický prístup k návštevníkovi. To však trvalo len do chvíle, kým syna nechytila potreba navštíviť sociálne zariadenie za účelom vykonania veľkej potreby. Aj keď som ho niekoľkokrát upozorňoval aby to pustil ešte doma. Navigačnú tabuľu s nápisom WC nebol problém nájsť, no keď sme sa dostali na miesto určenia začal som pochybovať, čí som na správnom mieste. WC z vonku pripomínalo partizánsky bunker a po otvorení dverí nás ovalila klasická vôňa krčmových toaliet. To už som vedel, ktorá bije. Na stene bola namontovaná kasička uzamknutá visiacim zámkom. Nad ňou tabuľka s informáciou:
PISOÁR 3,– Sk
KABÍNKA 5,– Sk
Prosím vhoďte mince.
Už som chcel mince vhodiť, keď v tom sa otvorili dvere oddeľujúce mužskú a ženskú toaletu a s bojovým pokrikom vyšla pravá nefalšovaná hajzelbaba.
"Na akú idete? Len jeden? Aha, tak dajte päť korún."
Ak by sa chcelo aj mne určite by som už nepotreboval. Nemec, ktorý akurát vychádzal dostal ešte silnejšiu dávku, baba zaziapala niečo ako "DRAJKORUN!" No pripomínalo mi to skôr "HENDEHOV!" Nemec zareagoval kývnutím ruky a odišiel. Ja som odprevadil syna do kabínky a strážil ruksak. Po desiatej otázke "už si?" a desiatej odpovedi "ešte chvíľu" nakoniec vyšiel. Umyl sa v polo-rozbitom umývadle mydlom, ktoré už pomaly dosluhovalo, ruky si utrel do svojho trička lebo široko ďaleko sa nenachádzal elektrický sušiak a ani klasický uterák. Zrazu sa otvorili deliace dvere a hajzelbaba spustila druhé sólo.
"Tak čo, boli ste obaja, že áno? Ale platili ste iba za jedného!"
Moja odpoveď v návale zúrivosti znela:
"Nie, boli sme štyria, pustil som vysrať ešte dvoch Poliakov."
Baba ani necekla a my sme odišli bez pozdravu nabrať čerstvý vzduch do pľúc. Keď sa ma syn opýtal, "čo to akože bolo?" Moja odpoveď znela: "takto Martinko vyzeral socializmus."
Ja len dúfam, že aj v Tatrách raz skončí.
