Ako dieťa som sa veľmi tešil na nový sneh, na guľovačku, na sánkovanie, na stavanie snehuliakov, na korčuľovanie pred panelákom, na našimi silami vyrobenom klzisku, na stavanie bunkrov zo snehu ale aj na bunkre z vyhodených vianočných stromčekov. Ten sneh bol asi všade, zima vyzerala inak, neohrnuté cesty, záveje kde len oko dovidelo, krásne cencúle a v proti svetle bol sneh krásne strieborný. Dnes mi to pripadá ako v kresbách od pána Lady. Aj keď nebolo špeciálne oblečenie ako v súčasnosti a stačil nám uštrikovaný sveter od starkej, podomácky ušité oteplováky, bezgoratexové topánky a nepáperová bunda, nebál som sa ísť von. Návrat domov bol skoro vždy rovnaký. Rozmrazovanie rúk pod studenou vodou a teplý čaj pri sledovaní televízie. Za 15 minút som už ľutoval, že som sa vrátil. Možno sa mi to len zdá, ale posledné zimy už nie sú také. Možno je to tým, že nie je sneh, možno je to spôsobené globálnym otepľovaním a možno je to len môj pocit. Možno, kto vie.....?
Dnes už nemám rád zimu, ale mám rád svoje deti a bol by som šťastný keby sa zase vrátila.
Hej zima kde si ?!
