Studená vojna medzi Európou a jej východným susedom prebieha už dlhšiu dobu, zámienku si nájde útočník ľahko, či už je to samostatné rozšírenie únie, vstup postkomunistických krajín do NATO a možno aj víťazstvo pravice v parlamentných voľbách v niektorom štáte. Smutné je, že krajiny s funkčnou demokraciou nemajú zbrane, ktoré používa protivník a tým sú ropa a plyn. Posledný útok priškrtením plynového kohútika je ale aj silným argumentom pre vlády krajín, ktoré sú závislé od jedného dodávateľa aby konečne začali riešiť otázku získavania strategických surovín. Samozrejme nie je to najlacnejšia investícia vybudovať nový tranzit ale ak chce civilizovaný svet prežiť musí urobiť radikálny krok. Ďalším riešením je hľadanie alternatívnych zdrojov ktoré sú ekologickejšie. Zdvihnutím prsta nám Ruska chce dať jasne najavo, komu patrí Ukrajina a kto je na východe pánom. Ale skúsme sa na to pozrieť aj z tej lepšej strany a takmer za päť minút dvanásť niečo podniknúť. Tento boj nevyhrá nikto ale nemusíme byť porazení práve my.
