Mobilný telefón v tých časoch začal byť samozrejmosťou a mohol si ho dovoliť aj chudobný muzikant. A tak sa stalo, že sme mali mobil všetci štyria. Aj keď nemal toľko funkcií ako súčasné telefóny, mali sme z toho radosť. Sediac pri spomínanom stole sme si len tak z dlhej chvíle prezváňali a tešili sa ako malí chlapci z kolobežky, že nám to zvoní.
Roman odišiel na WC, mobil nechal na stole a to nemal robiť. Neviem prečo ale dostal som nápad zameniť mu čísla v zozname. Proste som premenoval meno k číslu klávesaka Jožka na "BOBÁČIK", čo bolo Romanove oslovenie jeho nastávajúcej. Keď sa Roman vrátil, zazvonil mu telefón a na ňom svieti meno volajúceho "BOBÁČIK". Roman sa dvíha a odchádza si von vybaviť „súkromný telefonát“. Jožko imitujúc ženský hlas začína dialóg.
- Ahoj, vieš čo? Dnes sa už nevracaj, som si to rozmyslela.
- Prosím? Si robíš srandu?
- No nie, proste choď si kam chceš a myslím to smrteľne vážne.
- No to je super, fakt, dík.
- Tak čau a už mi nevolaj!
Jožko ukončí hovor a za pár sekúnd prichádza Roman s nie práve najlepšou náladou. Na otázku "čo sa Ti stalo?" odpovedá dosť nasrato jedným slovom "nič!". Akciu dohráme a po vyložení nástrojov do skúšobne sa lúčime. Mohli sme mu povedať, že sme to boli my ale asi v nás zvíťazil zmysel pre Kanadské žartíky. A tak Roman odchádza a nikto z nás netuší kam.
Telefónna zápletka ešte nie je vo finále.
Na druhý deň, okolo obeda zvoní Jožkovi mobil a volá mu Roman. Na otázku prosím nasleduje dosť prudká Romanova reakcia : "Ty tam čo robíš u mojej baby?"
Jožko sa márne pokúšal Romanovi vysvetliť, že nie je s jeho "BOBÁČIKOM", že nech sa lepšie pozrie komu v skutočnosti a volá a,že a,že a,že...... a tak radšej rozhovor ukončil.
Čo prebiehalo u Romana doma a ako vysvetlil svojmu "BOBÁČIKOVI", že neprišiel v noci domov, to sme sa nedozvedeli,ale vieme s určitosťou, že príbeh skončil šťastne ako v rozprávke, svadbou.
A žili až kým nepomreli
