Asi päť minút po začiatku omše rezkým tempom do kostolavpochodovala energická starenka. Rozhliadala sa po mieste na sadnutie, no boloto zbytočné, plno bolo už pred začiatkom. A tak moje dobré ja pustilostarenku sadnúť. Pozrela na mňa a sadla si. Nič. Žiadneho ďakujem som sanedočkala, ba ani úsmevu.
Prečo som to urobila? Prečo som ju pustila sadnúť si? Niepreto, že postojačky by mi bolo menej zle. Človek robí dobré skutkya obety nie vždy len pre toho druhého. Ja to priznám, ide najmäo sebauspokojenie a príjemný pocit, ktorý ma naplní, keď sa osoba,ktorej som pomohla usmeje očami plnými vďaky. No tento krát som čakala márne.Keďže som sa s takýmto prístupom starších stretla v poslednej dobeviac krát, dosť ma to nahnevalo.
Dokonca tak, že som sa ani nesústredila na omšua namiesto toho som sa pustila do hlbokej úvahy, či je naozaj takásamozrejmosť pustiť staršiu osobu sadnúť. Obzvlášť, keď príde neskoro.A moje rozhorčenie s pribúdajúcou bolesťou v nohe rástlo. Ochvíľu som sa hnevala už aj na ženy sediace v lavici predo mnou. Každámala vedľa seba kabelku a z oboch strán aspoň pol metra. Keby sa trošku potlačili,sadli by si ešte najmenej dvaja ľudia. Ale nie.
Musím uznať, že moje myšlienky boli veľmi rýchlo zažehnané.Neviem, ako sa mi to podarilo, či to negatívne vyžarovalo do diaľky, alebo čo,ale stalo sa čosi pre mňa nečakané. Pri „podávaní rúk“ (znaku pokoja) sa na mňastarenka otočila, pevne stisla moju ruku a poďakovala. To bol taký milýúsmev! Až som sa začala hanbiť, že som ju predtým v duchu tak zatratila.A cez prijímanie sa otočila žena z radu pred tým, kde som uvoľnilamiesto, so slovami, že si mám k nim ísť sadnúť. Potlačili sa. Tomu som užnaozaj nerozumela, veď tie ženy ani nevedeli, že tam stojím. Len ja som vedela,že sa na ne hnevám. Po skončení omše som dostala aj vysvetlenie, prečo prišlaneskoro. Vraj meškala električka.
