Nie je slušné, začať príbeh uprostred deja. Kedy ale, keď teraz je ten čas. Teraz je tá najobyčajnejšia chvíľa v živote letiska.
Ruzyně, pulzujúce srdce strednej Európy. Všetci cestujúci sme ešte tu. Všetci sme tu cestujúci.
Máme rovnaký - iný cieľ. Dostať sa na milión miest určenia. Čo najrýchlejšie a čo možno najpresnejšie.
Vyzerá to tu, ako pohľad do sveta mraveniska. Obrovské klbko ľudí, z ktorého ale vyčnievajú opakujúce sa stereotypy. Najjednoduchšie je rozpoznať cestujúcich do Arabských zemí. Skupinky zarastených mužov v turbánoch. Človek posilnený zaručene pravdivími správami z médií by sa až bál. Skupinky Britov na "stag" parties je tiež dostatok. Poznáme ich podľa vyholených hláv, obtiahnutých tričiek britských značiek a "prirodzených" svalov. Kedže je všadeprítomná rovnoprávnosť, ženy sa rozhodli konkurovať opačnému pohlaviu i tu. Rovnaké kostýmy, prefarbené vlasy, no postavy často "prírodné". Rodinky pachtiace sa za rerekreáciou, nie vždy úspešne zvládajúce svoje ratolesti, sú ďalším nie najprjemnejším zpestrením inak ticho posobiaceho okolia. Naproti tomu sú Indovia a Aziati, ktorých je takmer nemožné zaregistrovať. Ticho postávajú, nevyčnievajú. Poslednou výraznou skupinou sú páry. Krásne je, všimnúť si hlavne tie mladé. Je dokonca poznať, ktoré sa vracajú domov a ktoré sa za dobrodružstvom len vydávajú.
Samozrejme existuje ešte mnoho skupín a podskupín. Tie sú ale pre mňa nevýrazné a teda nie ľahko zaraditelné. Elegantný pán hľadiaci z okna, plnoštíhla pani doplňujúca kalórie, telefonujúci mladík, partie mladých Maďarov, ale aj ja; človek, ktorý je na úplne inom mieste, na akom by byť mal. Človek s miliónom chýb, smutný. Ja ale jednu výhodu predsa len mám - nerozpoznať to navonok. Nemožno ma teda tupo zaradiť. Navonok nepatrím ani ja do žiadnej z týchto skupín. Keby to ale možné bolo, zaradiť ľudí podľa pocitov, vlastností, skúseností, niekam by som patril. Medzi tulákov bez cieľa, ľudí čo si nevážia to čo majú, čo musia milión krát naraziť, aby to pochopili. Našťastie ale nie, nie je to možné. Asi som aj trošku rád, že to podstatné nie je vidieť.
