Začalo sa to celkom normálne. Prišiel Delfín. Vy, ktorí cestujete rovnako ako ja- dosť často na trase Poprad- Kežmarok viete o čom hovorím. Prišiel modrý vláčik.
Nastúpila som a hneď som pochopila. Spoj, ktorý premáva v nedeľu o 15.43 je dosť vyťažený. Bola som šťastná pretože sa mi podarilo uchytiť si miesto na sedenie. Áno, vtedy som sa svojmu miestu ešte tešila. No radosť po pár minútach vystriedal čudný pocit. Hrdo prehlasujem, že rasistka nie som ale to čo nastúpilo do toho vlaku... Okej, prenesiem sa nad smrad, špinu, nulové hygienické návyky a aj nad základy slušného správania. Zrazu som pochopila čo zapričiňovalo ten čudný pocit- prázdne sedadlo veľa mňa. Malý Róm, ktorý ho obsadil si niesol igelitku a v nej obsah svojho žalúdka. Mal ,,zažívacie problémy“ ako sa mi to podarilo slušne nazvať. Pravdupovediac mala som čo robiť aby som po ceste do Huncoviec nemusela vytiahnuť aj ja nejaké vrecko, no podarilo sa a ja som obed udržala na mieste kam patrí. :-)
Keď ,,spoluobčan“ vystúpil tešila som sa, že si Ja, moja mp3 a moje myšlienky užijeme zvyšok cesty do miesta určenia. No opak sa stal pravdou. Moje myšlienkové pochody prerušili veľmi ale veľmi hlasné nemecké nadávky...Ako väčšina cestujúcich aj ja som svoj pohľad upriamila na pár, ktorý tvorili približne päťdesiatročný muž a žena. Muž celý oblečený v zelenom si práve nalieval pivo do keramického pohára ktorý vytiahol z kabelky, ktorá patrila žene. Oblial seba, ženu a následne aj dievčatko a chlapca, ktorý sedeli neďaleko. Situácia sa upokojila a ja som si potom ako sa začal pach rozliateho piva miešať s pachom, ktorý zanechala igelitka ,,spoluobčana“ začala priať aby táto cesta už netrvala dlho. Našťastie čuchové bunky majú prispôsobivú schopnosť. Napohľad harmonickú cestu však prerušilo zvonenie telefónu pani, ktorá cestovala s ,,Nemcom“, potom ako jej Nemec povedal: ,, Netelefonuj dlhšie ako 30 sekúnd. Môžu ťa vystopovať satelity.“ som dúfala, že som len zle počula. Počula som dobre a po ďalšej vete Nemca: ,,Nadiktuj ma eštebákom, že som pil vo vlaku možno ti dajú odmenu.“ som pochopila. Ten muž si myslel, že ešte stále žije v období kedy ľudia dostávali odmeny za udávanie a v obchodoch neboli banány. Konečne konečná- zastávka Poprad-Tatry. Mám pocit akoby som vystupovala vo filme s veľmi ,,čudným“ obsadením. Vystúpim z vlaku a snažím si ,,Nemca“ aj ,,spoluobčanov“ držať od tela, človek nikdy nevie.
