Syna ambiciózneho, schopného, vychytralého a odhodlaného dostihnúť úspechy svojho otca – Karla IV.
Žigmund Luxemburský bol človek intelektuálne zdatný, politicky aj jazykovo nadaný – ovládal francúzštinu, nemčinu, maďarčinu, taliančinu, latinčinu, češtinu a pravdepodobne aj poľštinu. Kurfirst brandenburský, kráľ uhorský a chorvátsky, kráľ rímsky a český, cisár svätej ríše rímskej. Vodca poslednej krížovej výpravy v západnej Európe (1396), zakladateľ Dračieho rádu, zvolávateľ koncilov v Kostnici a Bazileji, bojovník proti Turkom aj husitom.
Impozantný výpočet snažení, úspechov aj neúspechov. Nič z toho však nebolo 14. februára 1368 v Norimbergu, keď sa nositeľ týchto, ešte budúcich zásluh narodil. Predpoklady na úspech mal, ako synovi veľkého diplomata mu takpovediac padli do vienka. Ako druhorodený však nemohol pomýšľať na český a ani na rímsky trón. Ten presadil pre jeho staršieho brata Václava, ich spoločný otec Karel IV, kráľ český a cisár rímsky.
Žigmundovou matkou, a štvrtou ženou cisára Karla bola vnučka poľského kráľa Kazimíra III. Alžbeta Pomoranská. O čo viac cisár Karel uprednostňoval svojho prvorodeného syna Václava o to viac sa Alžbeta angažovala v prospech svojich detí, najmä Žigmunda. Práve toto nerovnaké zaobchádzanie so synmi zo strany otca bolo v budúcnosti zdrojom mnohých konfliktov, nedôvery až nenávisti medzi bratmi.
Keď cisár Karel v roku 1378 zomrel, mal Žigmund 10 rokov a z nich posledných 5 strávil striedavo v Prahe alebo v Brandenbursku, ktoré mu otec odkázal. Práve z titulu kurfirsta brandenburského (1376 ) sa podieľal ako jeden z voliteľov na voľbe svojho brata Václava za rímskeho kráľa. Ambiciózna Alžbeta Pomoranská sa pre Žigmunda neuspokojila s Brandenburskom a preto tlačila na starnúceho cisára aby svojmu druhorodenému synovi zabezpečil kráľovskú korunu. Karel rozbehol rokovania na uhorskom kráľovskom dvore Ľudovíta I. z Anjou o zásnubách Žigmunda a dedičky uhorskej koruny Márie. Žigmundova veľká chvíľa prišla v roku 1379 kedy sa zasnúbil v Trnave s mladučkou iba 9 ročnou Máriou. Čakal ho tak presun na uhorský kráľovský dvor a nutnosť pridať do svojej slovnej zásoby nový jazyk – maďarčinu. Tak ako kráľ Ľudovít považoval Žigmunda za schopného a nadaného o to viac ho jeho manželka nemohla vystáť. Tento odpor preniesla aj na svoju dcéru, čo neskôr Žigmundovi znepríjemnilo politický aj súkromný život.
Žigmundov budúci svokor, Ľudovít I, synovec poľského kráľa v roku 1380 prevzal vládu v Poľsku po svojej matke, presadzoval však uhorské štátne záujmy. Proti tomu sa postavila poľská šľachta a vymohla si aby sa poľská a uhorská koruna po jeho smrti oddelili, čo sa nakoniec aj stalo. Poľskou kráľovnou sa stala najmladšia Ľudovítova dcéra Jadviga. Mária a s ňou aj Žigmund mali do budúcnosti držať len korunu sv. Štefana.
V roku 1382 Ľudovít v Trnave umiera a uhorskú korunu položili v Stoličnom Belehrade na hlavu mladučkej Márii, za ktorú ako regentka vládla jej matka Alžbeta. Tá, nehodlala dostáť záväzkom voči Žigmundovi a začala vyjednávať zásnuby svojej dcéry s bratom francúzskeho kráľa Ľudovítom Orleánskym. Politické aliancie a pápežská schizma však takémuto zväzku nepriali, navyše hrozil konflikt s Luxemburgovcami a nemeckou ríšou. ( Francúzsko malo pod patronátom avignonských pápežov a Uhorsko spadalo pod pápeža v Ríme)
Žigmund cítiac ohrozenie svojich ambícií na uhorský trón sa odobral do Čiech zhromaždiť vojsko a svoje nároky si vymôcť silou. Svojim bratrancom Prokopovi a Joštovi markgrófom moravským založil Brandembursko. Jeho nároky ohrozoval aj Karol III z vetvy neapolských Anjouovcov, ktorý postupoval do Uhorska. Nevýhodná situácia viedla v novembri 1385 k sobášu Žigmunda s Máriou. Počas Žigmundovej neprítomnosti, keď zbieral vojsko proti Karlovi III, ten obsadil Budín a vyhlásil sa regentom krajiny a nechal sa korunovať kráľom. Alžbeta ho v spolupráci s palatínom Gorjanským a Blažejom Forgáčom nechala zavraždiť. Odpor proti Žigmundovi sa rozhorel nanovo, posilnený zálohou území na hraniciach Moravy markgrófovi Joštovi.
V roku 1386 Žigmund vtrhol do Uhorska a Alžbete obávajúcej sa pomsty neapolských Anjuovcov neostávalo nič iné len hľadať s Luxemburgovcami mierové riešenie. V neistej situácií sa Žigmund vrátil do Čiech a Alžbeta S Máriou sa vydali k južným hraniciam Uhorska v snahe upokojiť pomery. V Sriemsku sa dostali do zajatia a palatína Gorjanského a Blažeja Forgáča dostihla pomsta neapolských Anjouovcov. Ich hlavy poslali kráľovnej vdove do Neapola.
Dôsledkom zajatia kráľovnej bolo zvolanie snemu do Budína, ktorý poveril Žigmunda titulom kapitána Uhorska. Ten nezaháľal a svoje postavenie faktického vládcu Uhorska plne využil. Tvrdé podmienky, ktoré mu snem stanovil – zachovanie zákonov krajiny, do cirkevných funkcií nepovyšovať cudzincov, do kráľovskej rady voliť len domácu šľachtu,...Žigmund teraz už poučený skúsenosťami s poľskou šľachtou, prijal.
V hre o uhorský trón, bola okrem Žigmunda, ktorý mal nárok z titulu manžela (v prípade Máriinej smrti ) aj poľská kráľovná Jadviga. To a opätovné spojenie s poľskom, pod poľským kráľom primälo uhorskú šľachtu aby nechala 31.3.1387 Žigmunda v Stoličnom Belehrade korunovať uhorským kráľom. Za pomoci Benátok sa mu podarilo oslobodiť kráľovnú Máriu.
Prvé obdobie boja o uhorský trón skončilo, čo však neznamená že na ňom sedel pevne. Ešte mnohokrát bol jeho nárok naň spochybnený uhorskou šľachtou. Veľkú pomoc s Uhorskom nemohol čakať ani od svojho brata Václava, pomery v jeho kráľovstve sa totiž líšili od kráľovstva jeho otca.
Za Žigmundom nestálo dostatok financií, čo viedlo len k nový a novým dlhom. Po nastúpení na trón Žigmund obhajoval predovšetkým svoje záujmy. Udeľovaním lén si zabezpečoval podporu a vyjadroval vďačnosť svojim podporovateľom. Na obzore sa však už črtala nová hrozba – expanzia islamu, pod kuratelou Osmanskej ríše. Prvé protiturecké ťaženie podnikol už v roku 1392, keď donútil Turkov stiahnuť sa z uhorských hraníc a dokonca dobyl a opevnil Malý Nikopol na Dunaji.
Okrem Turkov priťahovali jeho pozornosť aj rodné Čechy, kde sa kráľ Václav potýkal s čoraz väčšou opozíciou vysokej šľachty pod vedením markgrófa Jošta, Albrechta rakúskeho, meissenského markgrófa Viliama a za prispenia samotného Žigmunda. Václava dokonca uväznili ale za prispenia ich najmladšieho brata Jána sa Václav dostal opäť na slobodu. V roku 1396 Ján zomiera. Vzťahy medzi bratmi sa upevnili a Václav menuje Žigmunda jeho zástupcom v ríši. Žigmund však týmto povinnostiam dostáť nemôže, jeho vlastné kráľovstvo znovu ohrozujú Turci.
Žigmund ( teraz už vdovec 1395 ) nechá po celej Európe verbovať rytierov proti Turkom. V polovici septembra 1396 už vojská stoja pod Nikopolom, keď sa v kresťanskom tábore strhne spor o kompetencie medzi Žigmundom a Filipom z Artois. Žigmund argumentuje skúsenosťami Uhrov v boji proti Turkom a ohrozením ich krajiny, Filip zas tradíciou francúzskeho rytierstva. Žigmund Filipovi ustúpil. Bitka sa odohrala 28.9.1396 séria zlých rozhodnutí a vojenských manévrov bola dovŕšená zradou valašského vojvodu Mirča, ktorý sa pridal k Turkom. Bitka pri Nikopole bola katastrofou, výkvet stredovekého rytierstva skončil v tureckom zajatí, či pod tureckými sekerami. Ukázala sa tu tiež nevhodnosť ťažkej jazdy rytierov voči tureckej ľahkej jazde a pešiakom.
Situácia v Uhorsku sa počas kráľovej neprítomnosti zhoršila, zase raz sa pod Žigmundom rozkýval jeho trón. V krajine sa roznieslo že Žigmund padol a na uhorský trón tak pozvali syna Karola III. Ladislava Neapolského. Žigmundovo postavenie v Uhorsku bolo stále ešte problematické pre Uhrov bol cudzinec, Čech, pre Čechov bol Uhor, uchvatiteľ trónu Václava, on však nebol ani jedno bol Luxemburčan.
Roztržka s Českým kráľovstvom prišla v roku 1399 keď vytiahol proti Prokopovi, ktorý v mene Václava spravoval kráľovstvo. Rok 1400 sa niesol v znamení oslabovania moci Českého kráľa, čo vyvrcholilo 20.8.1400 jeho zosadením ríšskymi kurfirstami z trónu kráľa nemeckého. Na jeho miesto zvolili Ruprechta Falckého.
Pod Žigmundom sa trón otriasal znovu , najmä vďaka jeho neúspechom voči Turkom. Ján Kaniži ho nechal zajať a dopraviť na Vyšegrád, neskôr na hrad Siklós. Do intervencie v prospech Žigmunda sa zapojili ako moravskí markgrófi Prokop a Jošt tak aj Žigmundov verný druh Stibor zo Stiboríc. Obe intervencie išli samostatne, ba do seba aj narazili a išli proti sebe. Vďaka tomu si Stibor naklonil uhorskú šľachtu, ktorá sa pod dojmom strachu z Prokopa a Jošta priklonila na Žigmundovu stranu.
Časť šľachty ponúkla korunu Vladislavovi Jagelonskému, ten ponuku odmietol zrejme z dôvodu že jeho priaznivci boli v menšine a nepotreboval konflikt s Luxemburgovcami a Neapolským kráľovstvom. Ďalšia časť šľachty ponúkla korunu kniežaťu Wilhelmovi, potom ako ju odmietol Albrecht Habsburský, Žigmundov spojenec. Na juhu sa aktivizovali spojenci Ladislava Neapolského. Nejednotnosť odporcov viedla v roku 1401 k Žigmundovmu prepusteniu. Ten ho nevyužil na upevnenie svojej moci v Uhorsku ale zameral sa na dianie v ríši a v Čechách. Došlo k roztržke, kde Žigmund zajal Václava a Jošta a v roku 1402 ich odviedol do Rakúska.
Po obnovení nárokov Neapolských Anjouovcov obnovil Žigmund dedičskú zmluvu s Habsburgovcami, ktorú kedysi dohodol ešte jeho otec a stala sa základom ašpirácií Habsburgovcov na Uhorský trón až do bitky pri Moháči (1526). Došlo k upevneniu spojenia medzi habsburgovcami a Luxemburgovcami, keď Žigmund prijal Albrechta za syna a dediča.
V roku 1402 sa vrátil do Čiech a rok na to sa zmocnil Kutnej hory, čo Žigmundovi umožnilo financovať vojnu v Uhorsku.
Do uhorských pomerov znovu zasiahol Ladislav Neapolský podporovaný rímskym pápežom, práve táto podpora Žigmunda proti nemu popudila. Preto uvítal koncil v Pise (1409) od ktorého si sľuboval riešenie pápežskej schizmy. Opak však bol pravdou katolíckej cirkvi pribudol tretí pápež.
Žigmund dosiahol konsolidáciu pomerov v Uhorsku len za cenu ústupkov šľachte. V roku 1406 sa druhý krát oženil s Barborou Celjskou, ktorá mu v roku 1409 porodila jedinú dcéru Alžbetu. Na sneme v roku 1411 bola prehlásená dedičkou uhorskej koruny. Albrecht Habsburský bol určený za jej budúceho manžela.
V roku 1408 zjednotením rádu sv. Kríža a zlatej ostrohy vznikol Dračí rád, určený len vysokej šľachte.
Pre mestá bol významný rok 1405, kedy Žigmund vydal tzv, Malý dekrét, ktorým zavádza jednotné miery, slobodný pohyb mešťanov, právo byť súdený vlastným richtárom v spore s cudzím mešťanom, zákaz vývozu drahých kovov, dovozu cudzej soli, stanovenie kurzu florénu. Mešťanov kráľovských miest podriaďuje taverníkovi a kráľovi ako odvolacej inštancii. V roku 1412 dáva do zálohu 13 spišských miest poľskému kráľovi Vladislavovi – staroľubovnianske panstvo, Podolínec, Starú Ľubovňu. Žigmundovi sa nikdy nepodarilo vykúpiť založené mestá späť, podarilo sa to až Márií Terézií, pri delení Poľska v roku 1772.
Literatúra k téme:
Bartl, Július: Žigmund Luxemburský, RAK, Budmerice, 1996
Čornej, P. a kolektív: Evropa králu a císařu, Ivo Železný, Praha, 2005
Dvořáková, Daniela: Rytier a jeho kráľ, Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský, RAK, Budmerice, 2017
Dvořáková, Daniela: Barbora Celjská, RAK, Budmerice, 2017
Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov: Prvý cisár na uhorskom tróne, Literárne informačné centrum, Bratislava, 2001
