Nástupnícky poriadok cisára a kráľa Karla IV. určil českú korunu prvorodenému synovi Václavovi a jeho potomkom. Žigmund mal nárok na otcov trón len v prípade bezdetnosti jeho staršieho brata, ako ďalší v hlavnej nástupníckej línií luxemburskej dynastie. Vzťahy Žigmunda s Václavom sa vždy vyznačovali istou mierou napätia, čo súviselo ako s Žigmundovými ambíciami v Čechách, tak aj s nespokojnosťou časti českej šľachty s vládou Václava IV.
Ešte z pozície uhorského kráľa uzavrel Žigmund spojenectvo s Rádom nemeckých rytierov (1409) proti Poľsku. O rok neskôr (1410) sa stretol v Budíne, bez vedomia poľského kráľa Vladislava s jeho bratom Vitoldom, veľkokniežaťom litovským v snahe o narušenie Poľsko-litovskej únie a odhovorenia Poliakov od boja proti Rádu nemeckých rytierov. To sa mu však nepodarilo, v bitke pri Grunwalde (15.7.1410) bol Rád nemeckých rytierov porazený a Žigmund ako ich spojenec, z pozície rímsko - nemeckého kráľa ich ochranca, bol nútený podpísať s Poľsko - litovskou úniou v Starej Ľubovni mier (1412). Žigmunda však zamestnávali spory aj s ostatnými susedmi Uhorska. Na vedenie vojny na viacerých frontoch však nemal dostatok prostriedkov, preto bol mier s Poľsko-litovskou úniou bytostne dôležitý. Stretnutie v Starej Ľubovni vyústilo do pôžičky 37 000 kôp pražských grošov od poľského kráľa a k zálohu spišských miest.
Vypukla vojna s Benátskou republikou (1411-1413), ktorej Ladislav Neapolský predal (1409) mesto Zadar s priľahlými ostrovmi a hradmi za 100 000 dukátov. Žigmund jeho nároky na Dalmáciu neuznával a pokúšal sa ju od Benátok vojensky dobyť späť. Žigmundovi hrozila bezprostredne aj vojna s Habsburgovcami ( Fridrichom a Ernstom), ktorým sa nepáčilo potvrdenie Albrechta II. Habsburského ( manžela Žigmundovej dcéry Alžbety ) za dediča uhorskej koruny.
Žigmundove ambície siahali vyššie a uhorská koruna mu po upokojení búrlivých pomerov zo začiatku jeho vlády začala byť tesná. Začal pomýšľať na rímsko - nemeckú korunu svojho pradeda, otca a brata, o ktorú však Václav IV. v roku 1400 prišiel. Pri prvej voľbe (1.9.1410) ešte nezískal dostatočný počet hlasov, ba dokonca sa pri následnej voľbe (1.10.1410) a za podpory Václava IV. dostal na tento post ich bratranec Jošt Luxemburský, markgróf moravský, ktorý však čoskoro zomrel (18.1.1411). V krátkej dobe tak bolo potrebné pristúpiť tretí krát k voľbe rímsko - nemeckého kráľa (21.7.1411 ) v ktorej už Žigmund uspel.
K jeho povinnostiam uhorského kráľa, ochrana hraníc pre Turkami, pribudli problémy európskeho významu - veľká pápežská schizma a oslabenie moci rímsko - nemeckého kráľa ako dôsledok krízy autorít v 15. storočí. Od riešenia týchto pálčivých európskych problémov si sľuboval účinnejšiu pomoc pri riešení domáceho - uhorského problému s Turkami. Táto doba priniesla zmenu vo vojenskej taktike, pomaly končila doba rytierov a do popredia sa dostávala ľahšie manévrovateľná jazda, pešiaci a o slovo sa hlásia aj prvé palné zbrane. Kráľ prestáva byť tým, kto osobne vedie svojich vojakov do boja, jeho miesto sa presúva k organizácii šľachticov, žoldnierov a profesionálnych vojakov. Kráľ navrhne stratégiu a spolu so svojimi vojvodcami navrhnú taktiku. Žigmund síce nevyhrával veľké bitky, ale celý svoj život zasvätil s väčšími alebo menšími úspechmi boju proti Turkom tlačiacim sa do Európy.
Bojiskom na ktorom bol bezpochyby veľmi úspešný bola diplomacia. Žigmund rovnako ako jeho otec miloval politiku a diplomatické intrigy. Veľkou výzvou sa pre neho stala pápežská schizma. Po urovnaní pomerov s Poľskom nechal správu Uhorska v rukách arcibiskupa Jánosa Kanizsaya a palatína Mikuláša Gorjanského a vydal sa do Talianska. Tu sa zapojil do sporu milánskych Viscontiov a začal rokovania s pápežom Jánom XXIII. o zvolaní koncilu do Kostnice. Jeho zvolanie však doprevádzala špecifická situácia nakoľko cirkev mala až troch pápežov ( Rím /Avignon /Pisa ) a hrozilo, že ak by ho zvolal ktorýkoľvek z nich, ostatní by ho nemuseli uznať a prehlásili ho za neplatný. Do problému sa vložil Žigmund a prehovoril Jána XXIII. aby koncil zvolali spoločne. Za koncilové mesto bola určená Kostnica pre svoju vyhovujúcu polohu v strede kresťanskej Európy, dobré zásobovacie trasy po Bodamskom jazere a v neposlednom rade bola mestom v mocenskom priestore rímsko - nemeckého kráľa. To mu zaručovalo kontrolu nad konaním koncilu, najmä v situácií, keď plánoval zosadiť všetkých troch pápežov a zvoliť nového. Pozvánky na koncil tak po prvý krát nešli len od pápeža ale aj od rímsko - nemeckého kráľa Žigmunda Luxemburského, svetského protektora koncilu.
Problém, ktorého riešenie bolo pre koncil prioritou - pápežská schizma, hlboko zasahoval aj do politiky vtedajšej Európy. Pápeži v Ríme mali podporu strednej Európy, Rímsko - nemeckej ríše a Anglicka. Za pápežom v Avignone stálo Francúzsko, pyrenejské kráľovstvá, Škótsko a Írsko. Ďalším znakom rozdelenia bola ešte stále trvajúca Storočná vojna medzi Francúzskom a Anglickom. Koncil a s ním spojená veľká koncentrácia ľudí a myšlienok predznamenala jeho širšiu pôsobnosť, ako len cirkevnú. Žigmund na dobu konania koncilu zvolal do Kostnice ríšsky snem v snahe popri Cirkvi , zreformovať aj Ríšu a posilniť svoje postavenie rímsko - nemeckého kráľa. Žigmundovo postavenie v ríši bolo špecifické, nakoľko ako uhorský kráľ nemal v rámci hraníc rímsko - nemeckej ríše územie z ktorého by vládol ( Uhorsko nepatrilo do rímsko - nemeckej ríše).
Okrem prvej a najdôležitejšej otázky - riešenie pápežskej schizmy, mal koncil aj ďalšie úlohy - riešiť cirkevnú reformu, najmä centralizmus rímskej kúrie a otázky viery - odsúdenie učenia Johna Wiclifa a posúdenie prípadu Jana Husa. Koncil mal aj niekoľko naj: bol prvý, ktorý sa konal na sever od Álp / riešil problém zosadenia až troch pápežov / zvolil nového pápeža mimo územia Talianska / mal dovtedy najdlhšie trvanie (1414-1418) / slovo na ňom mali okrem prelátov aj laici, zástupcovia univerzít.
Koncil bol oficiálne zahájený v novembri 1414, bez účasti Žigmunda Luxemburského , ktorý bol spolu so svojou manželkou Barborou Celjskou v Aachene korunovaný za rímsko - nemeckého kráľa (8.11.1414 ). Kto však v Kostnici bol, bol Jan Hus, kazateľ Betlehemskej kaplnky v Prahe, magister pražskej univerzity, kritik bohatstva a mravného poklesu Cirkvi, presadzovateľ Biblie v češtine, vyzbrojený glejtom ( doprovodný list so zárukami ) od samotného Žigmunda. Ten mal záujem na účasti tohto konkrétneho človeka na koncile, nakoľko zdieľal niektoré jeho názory na Cirkev. Kvôli svojmu predpokladanému nástupu na český trón ( kráľ Václav nemal potomka ) potreboval vedieť ako sa k názorom Jana Husa, ktorý mal podporu ako na kráľovskom dvore ( kráľovná Žofia a vysoká šľachta ) tak aj medzi ľudom, postaví oficiálna Cirkev. Sám Hus mal pred príchodom na koncil problémy s Cirkvou. Za obranu Wiclifovývh spisov mal zakázané kázať a v roku 1411 ho pražský arcibiskup exkomunikoval. Bolo zrejme aj v jeho záujme prísť na koncil a obhajovať pred ním svoje postoje.
Po príchode na koncil bol aj napriek Žigmundovmu glejtu zatknutý a internovaný v dominikánskom kláštore v Kostnici, kde zotrval až do Žigmundovho príchodu 25.12.1414. Ten údajne zúril , keď sa dozvedel že je Hus uväznený a protestoval proti porušeniu jeho kráľovského slova (glejt). Odpoveď koncilu však bola jasná, Hus je predsa kňaz a ako taký spadá pod cirkevné právo. Žigmund bol pragmatik, ak chcel predísť konfliktu s koncilom a riskovať jeho prípadné rozpustenie, vo veci Jana Husa koncilu ustúpil. Zabezpečil mu však tri vypočutia pred koncilom ( 5.6 /7.6 / 8.6. 1415 ) čo pri konaniach vo veciach herézy bolo výnimočné. Cieľom bolo aby Hus svoje učenie odvolal. Jan Hus neodvolal a 6.7.1415 bol ako kacír v Kostnici upálený. Jeho popol kat vysypal do Rýna.
Nikto z aktérov tohto divadla nemohol vedieť čo spustí táto smrť v Čechách. Ešte začiatkom mája 1415 obvinila moravská šľachta Žigmunda z porušenia glejtu. Žigmund však bol pragmatik, obratný diplomat a pracovitý človek, ktorému veľmi záležalo na úspechu koncilu. Tejto veci obetoval aj v tej dobe málo podstatnú kauzu Jana Husa, nevediac, že skomplikuje jeho nástup na český trón ( o ktorom uvažoval až v dlhodobejšom horizonte, Václav bol od neho starší len o sedem rokov ) a zostávajúce roky jeho života.
