Tichúčko prší, dážď jemne padá,
príroda Matka je celkom mladá,
mladučká Pani na jar sa rodí,
zelené listy - jesenné hody, po poliach vodí.
Človek, si maličký, dážď ti je cudzí,
hlasno ho voláš, len keď si v núdzi.
Keď lány zlatisté, sucho ti halí,
vtedy len za dažďom srdce ti žiali.
Dážď keď ti bohatý pokazí plány,
vypustíš z mysle zelený svet,
do temna padnú zlatisté lány,
do zabudnutia skĺzne žiarivý kvet.
Slniečko musí posvätiť výlet,
opekačku či rieky splav.
Nemáš už v mysli prírody výkvet,
len obyčajný ľudský dav.
Príroda tajomne šatí sa, do smaragdovej róby,
takej čo človek nikdy nezočí,
už zmizli jesennej prírody čerstvé hroby,
no Príroda oslávi mnoho nových výročí.
Zelená vládne svetu znovu,
smaragdy sypú sa priehrštím,
Matička ukáže tvár celkom novú,
a predsa rovnakú ako mnoho dávnych zím.
Jar klope na vráta, celkom práchnivé už,
človek ich nestvoril, no stále ich stráži,
či je to dieťa, žena, či muž,
ak si to dedičstvo v duši váži,
Matička Príroda odmení tých čo sú hodní,
tých čo ju ctia a milujú,
čo strážia svet, ten zemný i ten vodný,
tých čo majú pravdu i tých čo chybujú.
Dážď všetkých spája,
bo padá na všetkých ľudí duše,
nielen v dňoch milostného mája
ale aj poľovníckej kuše.
Príroda je nám Matkou,
či chceme a či nechceme,
či svoj život vedieme mestskou skratkou
či prameníme zo zeme.
