Článok pani šéfredaktorky je dnes verným a výstižným zrkadlom pre všetkých občanov bez deliacich politických, náboženských či iných rozdielov. Je tiež varujúcou ozvenou na dnešnú kalnú, nežiaduco rozbúrenú a veľmi kritickú dobu. Ide tiež o obraz sa zamyslenia, „kam“ bez včasnej zmeny už smerujeme, a „kam “ v konečnom dôsledku by stav našej spolarizovanej spoločnosti mohol „až dospieť“.
Týmto len malým „stĺpčekom“ pani šéfredaktorka mozaikou vecných a aktuálnych argumentov naznačila presvedčivo (bez fráz a zbytočných slov), ale aj slušne a s politicky objektívnym nadhľadom, v čom v súčasnosti spočíva podstata hroziacich nebezpečí pre náš neraz účelovo zdramatizovaný spoločný život.
Autorka označila nebezpečnú bariéru, ktorá je však teraz ťažko prekonateľnou prekážkou pre podstatné zmiernenie dnešného kritického stavu. Ukazuje nám tak i hlavné východisko zo súčasného nešťastia. Ako sa z neho môžeme vystrábiť s čo najmenšími materiálnymi, hodnotovými a inými stratami najmä na životoch.
Preto praje čitateľom a občanom do nového roka 2022 to najpodstatnejšie – konečne väčší POKOJ v našej rozvadenej spoločnosti. Aby sa boje odohrávali (citujem): „na úrovni argumentov rozumu a faktov, nie sile hlasu a potenciálu v žumpách, kde intelekt, slušnosť a zodpovednosť nudia všetkých zúčastnených, je momentálne osudové. Lebo sme prepojení a pandémia tomu prepojeniu dodala ešte viac osudovosti.
Potrebujeme, aby sa prejavila tá lepšia časť spoločnosti, ktorá chápe, aké dôsledky hrozia, ak únoscovia demokracie naberú na sile. Ak politickí zabávači a veksláci svojím vplyvom prevážia nad odborníkmi, strážcami spravodlivosti, nad lekármi, ľuďmi, ktorí ukazujú silu hudby a umenia. Alebo učia deti fakty a predstavujú im univerzálne hodnoty.“
Škoda len, že tieto veľavravné slová pani šéfredaktorky, ktoré by v redakcii mali platiť ako akési „Sväté písmo“, neberú celkom vážne niektorí redaktori. Takže svojou novinárskou tvorbou neraz spoločnosť polarizujú. Ale by ju mali vhodne, vecne a neformálne práve teraz podnecovať k nevyhnutným pozitívnym javom a potrebám.
K tejto významnej téme ešte uvediem pred dvomi či troma týždňami zverejnený konkrétny príklad nepochopenia slov pani šéfredaktorky. Keď jeden komentátor ostro a vecne skritizoval pani prezidentku, že tajne prijala korupciou ohrozeného Petra Pellegriniho. O tri dni potom pani Čaputovú však jeho kolegyňa obhajovala, že nechybila a konala správne.
Iste ide o výnimočný prípad, s ktorým som sa osobne ako redaktor, šéfredaktor či čitateľ ešte predtým nestretol. Keď sa nevedia spolu dohodnúť (o tom istom probléme na zverejnenie) dvaja kolegovia (muž a žena) „doma“. A následne tak vytvárajú v hlavách čitateľov len dezinformačný chaos a rozporné oponentské závery.
Názor na toto „osobité“ konanie pani prezidentky som už vecne hneď vyjadril v blogu - AD: "Slovenské Watergate" pani prezidentky? A bez odozvy." Preto sa už nechcem k téme znova konkrétne vracať.
