Dosvedčuje to už prvý citát z jeho komentára: „Vieme, že keď je najhoršie, Igor Matovič dá hlasovať vo vláde, kde má zo Sme rodina pohodlnú väčšinu, a je vybavené. Richard Sulík s Veronikou Remišovou pokrčia plecami, že v parlamente sa bez nich nedá, ale vo vláde sú počty iné. Čo je absurdné.“
Autor by mal vysvetliť, v čom je táto bežná realita v každej demokratickej vláde absurdná. Veď je to iba dôsledok a politický výsledok každých demokratických volieb. V našom prípade, že v tých vo februári získali „obyčajní ľudia“ 54 poslaneckých mandátov a SaS spolu Za Ľudí len 25. Keďže Matovičova strana má v parlamente až o 14 poslancov viac, ako všetci traja koaliční partneri dohromady, bola veľmi veľkorysá, keď počet členov vlády delila na presnú polovicu – 8 ministrov víťaz volieb a osem koaliční partneri.
Pán komentátor určite vie, že v demokratických štátoch sa vo vládach všade rokuje a potom osobne i hlasuje o každej podstatnej otázke. A výsledok hlasovania následne zaväzuje, že sa mu podrobí jej každý člen (teda aj premiér). Inak by vznikol vo vládnutí chaos, ktorý by viedol k „dvojvláde“. To presne robí a podnecuje svojím konaním práve Richard Sulík, ktorý už neraz verejne kritizoval rozhodnutia vlády
Ďalší citát: „Sulík roky hovoril, že v koalícii je kľúčové nastaviť dobré pravidlá a potom ich dodržiavať.“ Autor komentára mu však zazlieva, že dovolil vznik „koalície v koalícii“. Spojenie Matoviča s Kollárom. Ďalej píše (citujem): „Po prvý raz sa to ukázalo už krátko po zostavení koalície, keď vláda proti vôli SaS a Za ľudí schválila veľkonočné kontroly a odvtedy sa to pravidelne opakuje. Dôvodom je nepochopenie základných atribútov politického rozhodovania.“
Vôbec nechápem o aké základné atribúty autorovi ide? Vari dvom stranám s volebným výsledkom niečo s vyše štvrtinou mandátov by sa mali podriadiť ďalšie dve koaličné strany, ktoré v regulérnych voľbách získali dôveru vládnuť od drvivej, neporovnateľnej väčšiny voličov. Ak by to tak malo byť, potom by bol celkom zbytočný základný atribút demokracie – slobodné voľby. Skutočnosť, ktorú už totálne nerešpektujú celoplošné štyri televízie, keď na ich obrazovkách majú dnes hlavné slovo klamári zo Smeru a hlasosmeru, ktoré spolu majú len 38 mandátov.
Vari vláda, keď rozhodla na Veľkú noc o protipandemických opatreniach, zneužila svoju právomoc? Nezachránila tak väčšiemu šíreniu smrteľného vírusu a nejakú desiatku životov? Bola teda v práve SaS a Za ľudí, čo s tým nesúhlasili, ale asi zaň zahlasovali.
Práve koaličný partner Sulík, ktorý potom na diaľnici brojil proti vláde, proti jej prijatým opatreniam, zúrivejšie ako Fico s Pellegrinim dokopy. Veď ak sa pre zásadný nesúhlas s vládou nechce minister či premiér s jej rozhodnutiami riadiť, potom v každej civilizovanej krajine je pravidlom, že vystúpi z koalície. Ale neprovokuje a nevyvoláva rozbroje. To je atribút každého slušného politika, keď na presadenie svojich názorov nenachádza v kabinete podporu.
Pozoruhodný je aj tento citát komentára: „Bez ktoréhokoľvek účastníka (koalície -poznámka J.S.) však táto väčšina prestáva existovať, a tak má každý z nich takpovediac konštitučné postavenie. Obchádzanie tohto účastníka väčšinovým ... hlasovaním vnútri samotnej väčšiny je v príkrom rozpore s dôvodom vzniku koalície. Preto sa vo vládach rozhoduje jednohlasne. A väčšinové hlasovanie je znakom vážnej krízy, keď je pre premiéra otázka zotrvania vo funkcii.“
Jednohlasné hlasovania tu už boli celých 40 rokov, keď v parlamente či v rôznych komisiách iba súhlas s majoritou nespôsobil postih každého ich člena. Ale dnes koaličná dohoda umožňuje ministrom akýkoľvek návrh vlády „vetovať“. Ale zobrať premiérovi právo dať o čomkoľvek, čo považuje za podstatné, hlasovať, je chaotická absurdnosť, ktorá by zmarila jej akcieschopnosť konať. A tým by ju znefunkčnila. Súhlasím, že vláda nemôže byť diskusným klubom. Ale dlhá diskusia o rozporoch v koalícii na celoplošný test občanov na covid mal svoj politický i praktický význam.
Len súhlasným hlasovaním znova premiér aj vláda spoločne preukázali všetkým možným a nemožným kritikom, neprajníkom a verejnosti funkčnosť celého kabinetu. Keď práve výsledok hlasovania ukázal ich podceňovanú silu - 15. členov vlády za – len Remišová proti. Vari ju potom stihol nejaký postih? Preto každý minister (aj Sulík) mohol hlasovať nesúhlasne, ale nehlasoval. A tak všetci kritici premiéra, z rôznych osobných dôvodov aj mnohí neprajníci, sa zbytočne tešili, že Matovič v hlasovaní vo vláde pohorí. A konečne z antikorupčnej vlády vypadne a tá potom padne. Na túto tému som už od apríla 2020 uverejnil viaceré blogy, takže opakovať z nich zopár argumentov považujem za zbytočnosť.
