Článok sa mi až tak páčil a plne som s ním súhlasil, že výnimočne z neho odcitujem temer tri štvrtiny z celého textu:
„Posledné roky sa na Slovensku diali neuveriteľné veci. Polícia v putách odviedla sudcov, špeciálneho prokurátora, policajných funkcionárov a šéfa tajnej služby. V sídle jedného z oligarchov urobili kukláči raziu. Ďalší sa priznal ku korupcii a prijal trest. Také niečo neuvidíte ani na Netflixe.“
„Už keď niekto vstupoval do politiky, vedel, že je jedno, z akého tábora pochádza a čo kto povie pred voľbami, ale kradnúť zo spoločného bolo beztrestné. Tí, ktorí prišli, kryli tých, ktorí práve odišli. Systém budovali roky, prakticky od Mečiara a stál na takých pevných nohách, že na Slovensku bolo možné všetko.“
„Je známe, ako systémom otriasla vražda novinára a jeho snúbenice. Avšak bez politických zmien by sa nič zásadnejšie neudialo. Ak bol chaos, amaterizmus, naivita a blázni v politike na niečo dobré, tak práve na to, že narušili zabehnuté korupčné schémy a mafiánske štruktúry v úradoch začali strácať na sile. Tak ako neplatili pravidlá pri prijímaní legislatívy v parlamente, prestali fungovať aj tie, ktoré zabezpečovali imunitu páchateľom štátnej korupcie. Dohoda padla.
Vyšetrovanie korupčných káuz odrazu pripomínalo rýchlovlak, ktorý sa rúti bez zastávok a cieľová stanica je neznáma. Občas niekto zatiahol ručnú brzdu, napríklad generálny prokurátor cez paragraf 363, ale vozne ani nezastavil, ani nevykoľajil. Problém je, že cesta spravodlivosti má živelný charakter a nie je výsledkom systémových zmien, takže nemusí prežiť blížiace sa voľby.
Odchádzajúca politická reprezentácia nereformovala prokuratúru a v justícii neoslabila veľkú skupinu sudcov s Harabinovou DNA. V polícii síce uskutočnila personálne zmeny, ale zároveň prijala zákon, že policajných funkcionárov sa ďalšia garnitúra môže kedykoľvek zbaviť, dokonca bez udania dôvodu.“
Kým jedna z možných alternatív budúcej vlády bude pre spravodlivosť znamenať rýchly koniec, aj pri tej ďalšej (demokratickejšej) sú na mieste obavy. Bude totiž treba vládnuť s ľuďmi, ktorí sú dnes vyšetrovaní a čelia vážnym obvineniam.
Politické strany v týchto dňoch zverejňujú kandidátky a volebné programy. Až na výnimky sa zdá, že právny štát nie je zásadnou témou volebnej kampane.“
„Preto okrem priameho ohrozenia demokracie by mala občianska spoločnosť sledovať, či pre vyššie priority vládnutia nenastolí nová koalícia staré poriadky.“
Už by stačilo pani Zuzane za výstižný, aktuálny a naozaj obsažný komentár len dlho zatlieskať. Ale v zmysle dodržania pravidiel na blog(u).sme.sk doplním jej článok aj o vlastný postoj a názor k téme. Teda o najchytľavejšej a najrozšírenejšej chorobe u nás, o korupčných praktikách nepriamo i konkrétne. Keďže v praxi ziskuchtivých príkladov korupcie neubudlo ani dnes, tak poukážem z nej práve na jej najbolestivejšiu akútnu oblasť – na naše už bezvládne zdravotníctvo na posteli dožívania.
Štát má síce ústavnú zodpovednosť za naše zdravie a životy, ale finančné toky do zdravotníctva smerujú po „Zajacovej reforme“ príliš veľkou mierou mimo rezort, do enormných ziskov súkromníkov a špekulantov. Dnes už máme súkromné dve poisťovne, mnohé nemocnice, finančne najlukratívnejšie zariadenia zdravotníctva (napríklad biochemické laboratória, magnetické rezonancie, dialýzy, záchranné služby či iné), ale aj lekárne či celý, nadmerne ziskový nákup a distribúciu liekov a zdravotníckych pomôcok.
V zdravotníctve tak dominujú po roku 1989 práve silné finančné skupiny (najmä Penta). Tie potom z neho bezohľadne a bez podnikateľského rizika odčerpávajú z povinného poistenia miliardové zdroje a stovky miliónové nezaslúžené zisky. Ide o dlhodobý trend legalizácie tiež rôznych korupčných schém a prepojení lukratívneho biznisu s politikmi už od vzniku samostatnosti štátu. Tie hlboko (žiaľ nie pozitívne) ovplyvňujú poslanie a bezvládnosť zdravotníctva.
No až dnes nariekajú všetky zložky zdravotníctva na mizériu nedostatku peňazí, až teraz hrozia dokonca štrajkami a jeho možným kolapsom. Ale prečo to robia až v čase kríz, keď v dobe hospodárskej prosperity štátu boli tieto ich náreky, nároky a kritiky o peniaze iba sporadické. Veď rezort zdravotníctva, ktorý má byť v každom slušnom štáte na prvom mieste, bol a ešte je už desaťročia na samom konci diania vnútornej politiky, pričom sa politicky intenzívne zneužíva.
Za vlád dnes hlavného kritika Róberta Fica bol na konkrétnu kritiku vážny dôvod. Keď sa skromné zdroje v zdravotníctve rozkrádali vo veľkom, sofistikovane a beztrestne. Pripomeňme si napríklad kauzy tzv. košickej „smeráckej mafie“ v čele s Paškom a Rašim. Koniec koncov príkladov bolo o takýchto zverejnených tiež „biznisoch“ naozaj dosť. Hlasito o tom kričí aj stále umlčaný mocný hlas „Gorily“ z Vazovovej ulice. Kde nepil Kokakolu len Róbert Fico, ale dohovárali si tam kšefty so šéfom Penty Haščákom najmä blízki ľudia premiéra Dzurindu.
Jednou z hlavných tém určite bola aj tabuizovaná „budúcnosť prosperity“ súkromného zdravotníctva. Média na túto veľkú tému ešte väčšej korupcie a krádeží v najcitlivejšej netrestanej oblasti našich potrieb akosi rýchlo zabudli. A už túto naliehavú tému protikorupčnej očisty zrejme z programu predvolebných dní vyškrtli. Veď prečo by mal byť dôvod sa vracať do nedávnej minulosti bahna, ktoré treba so zatvorenými očami zďaleka obísť? Takže následne aj voliči na všetko to, čo sa u nás v korupcii pred rokmi dialo, tiež zabudli.
Asi pred polrokom rezort zdravotníctva predložil na pripomienkové konanie návrh závažného zákona pre úsek liekovej politiky. Ten v prípade vecného znenia a schválenia by mohol zdravotníctvu okrem iných výhod pre pacienta zabezpečiť ročne chýbajúce stovky miliónové úspory.
Svoj návrh zdôvodnilo Ministerstvo zdravotníctva práve tým, že v súčasnosti chýba nástroj a priamy dosah na riešenie vzniknutých krízových situácii v oblasti zásobovania a distribúcii liekov, zdravotníckych pomôcok a kontrola v ich oblasti zásobovania. Práve zriadenie štátnej distribučnej spoločnosti by podľa ministerstva mohlo zabrániť dominantnej pozícii na trhu liekov a iných zdravotných potrieb úzkemu okruhu súkromných firiem a špekulantom.
Potrebu vytvoriť takýto funkčný systém v prospech zdravia a ochrany životov občanov sa dôvodne a kriticky ukázal počas pandémie covidu. Keď chýbali v skladoch Štátnych hmotných rezerv ochranné rúška a odevy pre zdravotníkov, prípadne iné nevyhnutné potreby. A namiesto nich mal generálny riaditeľ ŠHR vo svojom trezore zlaté tehličky.
Dnešný stav, keď nákup a distribúcia všetkých zdravotných potrieb je v súkromných rukách (najmä Penty), vedie tiež k veľkej korupcii. Na čo poukázal článok (SME 16.2.) od autorov Zuzany Petkovej a Martina Suchého z nadácie Zastavme korupciu pod titulkom: „Firmy z covidového biznisu podozrivo končia v strate“.
Tie vraj tržby za dané zdravotnícke pomôcky minuli na neadekvátne služby aj na drahé pôžičky. „Je však nelogické, že napríklad spoločnosť, ktorá zo štátnych zákaziek získala viac ako šesť miliónov eur, sa v priebehu pár mesiacov stane platobne neschopnou.“ Tvrdila to v článku Angelika Slopovská, exekútorka. Dodám ešte to, že uvedené firmy, obchodujúce so Štátnymi hmotnými rezervami, predtým vôbec neobchodovali potrebami rezortu zdravotníctva.
Kladiem si teraz otázku, prečo MZ SR svoj „nový projekt“ postúpilo na celkom zbytočné a brzdiace pripomienkovanie? Veď na jeho pomerne jednoduchú a rýchlu realizáciu (bez rušivých mediálnych vplyvov a prekážok Penty či ďalších koristníkov procesu), má samotné ministerstvo dostatočnú právomoc aj prostriedky. Vari nie?
Ak by MZ SR chcelo maximálne urýchliť realizačný proces svojho užitočného diela, tak mu môžem poradiť. Aby v archíve vyhľadalo zaprášenú dokumentáciu kedysi štátneho podniku MEDIKA. Jeho štruktúru i jednoduchý systém fungovania je treba iba skopírovať na súčasné potreby a možnosti vhodného nákupu a distribúcie liekov a zdravotníckych pomôcok k adresátom.
Podnik mal vtedy tri krajské distribučné závody v Bratislave, Žiline a Košiciach aj s príslušnými kapacitami skladov. Následne vždy distribuovali svoj cenný „tovar“ podľa potrieb do nemocníc a lekárni po celom Slovensku. Takže sa vtedy nestávalo, aby pacienti hľadali životne dôležité lieky v lekárňach mimo administratívne územný sektor či v zahraničí ako dnes.
Navyše v dnešných časoch modernej výpočtovej techniky by prevádzka tohto systému bola oveľa menej náročná, lacnejšia a efektívnejšia než kedysi. V tejto súvislosti by ma zaujímali aj objektívne prepočty vtedajších ročných výdavkov štátu na zdravotníctvo a najmä ich objektívne porovnanie v prepočtoch na súčasné náklady technicky modernejšieho vybavenia zdravotníctva. Tieto čísla by mohli byť zaujímavé, kde treba utesniť ventily zbytočného a „dôvtipne“ beztrestného odtekania stovky miliónov eur do súkromných vreciek.
V blogu ešte pripomeniem aspoň jednu z hlavných výhod štátu pri centrálnom nákupe a distribúcii liekov a zdravotníckych pomôcok. Tento nákup by mal celkom odlišnú a výhodnú cenovú pozíciu pri rokovaniach priamo s výrobcami. A to pri nákupoch neporovnateľne väčších objemov ich produktov, než majú roztrieštení nákupcovia, distribútori a ziskuchtiví špekulanti dodávok pre naše zdravotníctvo.
Za pozornosť tiež stojí otázka, prečo finančne podvyživené štátne nemocnice prenajímajú svoj priestor súkromným lekárňam a nezriadia si pre zárobok svoju lekáreň?
Na záver ešte najpodstatnejšiu otázku: Prečo sa ešte tento navrhnutý projekt MZ SR ani za polroka nezrealizoval? Tá by mala zaujímať práve médiá. A mal by sa na to dôvod, na takéto lajdáctvo a nečinnosť priamo pozrieť aj premiér úradníckej vlády. Kde, u koho a prečo to uviazlo? A následne i vyvodiť personálne dôsledky.
Vari sa čaká až na vývoj po predčasných voľbách, keď toto úsporné riešenie prístupnosti liekov a liečiv vo všeobecný prospech občanov sa natrvalo zatvorí do šuplíka? Navyše by tak štát pre zdravotníctvo ušetril šmahom ruky ročne aspoň nejakú stovku miliónov eur.
