AD: "Závidíme aj vykurované stany" (SME 16.3.) dokončenie

Teraz už o úspechu či neúspechu každej politiky rozhodujú najmä médiá. Ale iba na jej samom počiatku politici.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Ukázalo sa to aj po januári 1968, keď si dobrý žurnalista rýchlo získal rešpekt a úctu celej spoločnosti – od robotníka až po univerzitného profesora. Pretože  on bol podstatným spolutvorcom reformných zmien, ktorých koleso intenzívne roztáčal.

Zároveň sa však práve médiá stali nenávidenou  „škodnou“  pre veľké či malé kreatúry doma, ale čo horšie, že rovnako pre „spojeneckých“ Rusov a ich satelitov.  Táto už  zabudnutá história bola pre slobodné novinárstvo dobou famóznou. Ale pre režim kremeľských chánov sa javila príliš nebezpečnou  a neprijateľnou. Veď práve novinári v roku 1968 búrali to, čo pre socialistický režim bolo typické - nezákonnosť, útlak či iné neprávosti a podlosti.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Náš naveky pevný zväzok  s „priateľmi z Východu“ tak rozvracali na tisíce kilometrov vzdialení perohryzovia len slovom. Podľa Kremľa tým ohrozili jeho dovtedy vojensky silný a  národnostne mohutný zlepenec – bývalý Sovietsky zväz. V hlavách kremeľských potentátov a ich vazalov zrazu mátalo strašidlo pražských komunistov a ich plánovaných reforiem, ktorí porušili hlavné tabu socializmu - zrušili cenzúru médií a novinárom darovali plnú slobodu na vyjadrenie. 

V našej západnej gubernii práve reformná politika, podporená slobodnými médiami, prebudila  z dlhej apatie nespokojných „budovateľov svetlých zajtrajškov“. Zároveň rozbúrila žlč Kremľa až natoľko, že nás vojensky napadol. Nezvyčajná symbióza politiky a médií však mohla  fungovať iba za veľkej podpory verejnosti. Bol to vtedy fenomén aj vo svete.  Z toho následne vyplýva poznatok, že iba slobodné, nezávislé médiá sú ochrancom demokratických práv a bariérou pred každou diktatúrou v ktorejkoľvek dobe a štáte.

SkryťVypnúť reklamu

Práve táto krátka nezabudnuteľná minulosť neformálnej slobody médií  však veľa napovedá aj  o dnešnom postavení žurnalistiky, o postoji verejnosti k médiám a predovšetkým o stave v akom bola vtedy a je dnes politika. Žiaľ, nezastupiteľný význam médií pre zachovanie demokracie si dnes plne uvedomili iba skorumpovaní autokrati a ich zlodejská odnož  oligarchov (účelovo skupujúcich  média), ale nie ohrozený občan novou diktatúrou.

Okupačný scenár zvrátil rozhlas

Keďže Rusi ani po rokovaní v Čiernej nad Tisou neumravnili rebelujúce Československo, rozhodli sa o mesiac neskôr pre alternatívu vojenského násilia. Tankami a inou technikou síce  obsadili strategické body v mestách, ale rozvášnený dav dôvtipne bránil okupantom v presunoch. Napríklad opačne nasmeroval smerovky, alebo prepísal ulice inými názvami či na križovatkách strhol označenia smeru. Na tento dôvtipný chaos naviedol občanov  Československý rozhlas. Ten po okupácii nonstop vysielal správy z veľkých miest republiky formou štafety. Nielen informoval, ale najmä usmerňoval v okupovanom štáte pokojný odpor a praktický život občanov.

SkryťVypnúť reklamu

Veľkým šťastím pre okupované Československo a novodobú históriu však bolo, že sa rozhlas neodmlčal podľa príkazu kolaborantov. Už po polnoci 21. augusta nemal totiž nič odvysielať, aby sa občania  nedozvedeli o proteste najvyšších orgánov štátu, že nás zradne napadli „spojenci“. Ale rádio napriek zákazu informovalo o tejto agresii, hoci malo už zavčasu ráno dezinformovať občanov o našom oslobodení pred nebezpečím tentoraz „kontrarevolúcie“. Vraj  v záujme zachovania demokratických práv ľudu  prišla našu krajinu „oslobodiť“ až polmiliónová červená armáda spoločne s jej štyrmi  satelitmi.

Ústredný riaditeľ rozhlasu kolaborant Karel Hoffman nariadil po polnoci technickú odstávku vtedy jediného celoplošného rozhlasu.  Lenže redaktori a technici  neuposlúchli jeho príkaz a nevypli   najviac počúvanú frekvenciu – rádio po drôte. A tak sa Česi, Slováci a ďalší občania  dozvedeli, čo nemali, že právne zvrchované územie Československa už okupujú Rusi.  Tiež,  že  najvyšší stranícki aj vládni predstavitelia sa rezolútne ohradili a vzopreli proti zákernému násiliu vraj spojencov. Veď išlo aj o zradu základných  princípov medzinárodného práva, ktoré dovtedy neporušil v povojnovej  v Európe žiaden iný štát.

SkryťVypnúť reklamu

Rusi si svoj nočný vpád  dôkladne zmapovali už dva mesiace predtým, keď u nás uskutočnili rozsiahle  manévre vojsk vojenského Varšavského paktu. Do tohto najväčšieho sprisahania voči spriatelenej  krajine zainteresovali aj zradcov z politbyra KSČ – kolaborantov Biľaka, JIndru, Koldera,  Kapka, a Švestku, piatich autorov takzvaného pozývacieho listu pre okupáciu Československa. Tých tajne riadil sovietsky veľvyslanec v Prahe Červonenko.

Kremeľ chcel z vyvolených zradcov bleskovo vytvoriť kolaborantskú „revolučnú robotnícko - roľnícku vládu“ pre záchranu svojho brutálneho panstva. Po dramatickej noci by sa tak náš  pracujúci ľud hneď ráno dozvedel iba holý fakt, že v štáte prevzala do rúk moc nová mocenská banda podľa réžie Moskvy. Tá by potom pozatýkala  „revizionistických odpadlíkov“ a tých by občania  kolektívne odsúdili v organizovaných rezolúciách disciplinovane,  rozhodne a rozhorčene. Žiadali by pre  nich  najprísnejšie tresty - vrátane povrazu.

Práve v tomto duchu vytvoril Kremeľ svoj okupačný scenár a plán na  rýchle, tiché a preň málo bolestivé ovládnutie rebelujúcej krajiny. Zvrátila to však iba náhoda a zopár rozhlasových technikov a redaktorov. Rusom tak  zlyhal dôsledne pripravený prevrat  len pre jeden polnočný včasný telefonát z Československého rozhlasu Josefovi Smrkovskému, predsedovi parlamentu.

Ten práve rokoval na narýchlo zvolanom zasadnutí ústredného výboru KSČ, keď prišli správy z  pohraničia, že tanky a iná bojová technika  piatich armád  prekračujú zo všetkých strán naše hranice. Smrkovský  pracovníkovi rozhlasu po telefóne odkázal: „Tá zrádna svině Hoffman vám už nemá co poroučet, toho hned odvoláme!“

Ako redaktora ma zaujímalo, čo konkrétne sa udialo v tú osudnú noc v médiu, ktoré skrížilo  plány  polmiliónovej armáde. Preveroval som to ešte v októbri 1968 u kompetentných pracovníkov  vtedajšieho podniku  Rádiokomunikácie. Dozvedel som sa, že  alarmujúca správa z Prahy sa šírila  do iných  miest  republiky práve veľmi počúvaným rádiom po drôte, ktoré sa každé ráno automaticky zaplo o piatej. Tragická informácia prebudila mnohých spáčov do reálnej situácie a šírila sa ako blesk. Vyvolala proti okupantom enormný vzdor, odpor a nenávisť. Nastalo to, čo sa ešte nestalo vo svete, aby bezbranný trpaslík veľmi dlho vzdoroval len vytrvalou nepoddajnosťou, obdivuhodným postojom a veľkým dôvtipom  super obrovi.

Ak by sa telefonát z rádia omeškal čo len o hodinu, tak by historické udalosti v Československu mali doma a vo svete celkom iný priebeh a smer. Čo dlhé mesiace starostlivo pripravoval generálny štáb  červenoarmejcov, to zvrátil iba trojminútový telefonát z rozhlasu. Ak by sa neuskutočnil, tak by agresorovi útok na spojenca dosť ľahko prešiel, a nespôsobil mu najbolestivejšie rany. Nevyvolal neutíchajúci rozruch a obavy v celom západnom svete. Potom by Západ síce nejaký čas rozhorčene protestoval a v OSN by sa silno búchalo do stola. Ale určite by sa nedali do pohybu následné udalosti, ktoré  nadlho určovali vzťahy  medzi Západom a Východom.

Keď ma citoval New York Times

Keď v apríli 1969 po víťazstve našich hokejistov na MS nad Rusmi (2.0 a 4:3 bez tankov), následne po páde Dubčeka a nástupe k moci Husáka, keď čoskoro vymenil šéfredaktora Gavrila Gryzlova dosadený nový šéf  Smeny, chcel som z redakcie odísť.  Zostal som tak osamotený vo veľkej existenčnej neistote. V tejto čiernej chvíli ma našiel sedieť v klube architektov (kúsok oproti redakcii) v pochmúrnej nálade s  pohárikom vína a novinami,  vedúci zahraničnej rubriky Jano Lapšanský: „Čo to stváraš Jozef, myslíš si, že svojou tvrdohlavosťou niečo vyriešiš! Mám však pre teba  návrh.  Nechceš ísť ku mne pracovať ako komentátor? Mám voľné miesto  ...“

Hoci Lapšanského ponuka prišla priam z Nebies, javila sa celkom nereálne: „Janko, veľmi ti ďakujem, ale prosím ťa, nežartuj!  Veď neviem okrem slovenčiny a trocha  češtiny  nijakú inú reč.“ Jeho odpoveď ma však z traumy oslovila: „To predsa nie je problém, budeš mať informácií habadej. V slovenčine budeš mať k dispozícii monitorovanú temer celú zahraničnú tlač. Čítať  vari vieš a komentovať tiež. Či nie?“

Za pochodu som sa snažil dozvedieť a doučiť čo najviac o širokom spektre zahraničnej politiky. Preto som ako šerpa denne prenášal z redakcie domov a späť ťažkú aktovku plnú monitorov.  Červené – prísne tajné, modré – menej a zelené  do počtu. Čítal som ich od rána do neskorého večera. Intenzívnejšie ako sa nimi „doučovali“ ideológovia na ústrednom výbore strany, pre ktorých (rovnako rečovo negramotných) sa zahraničná tlač monitorovala a prekladala.

Keďže o tom, čo sa deje v zahraničí som si dosť rýchlo osvojil komplexný obraz, trúfol som si napísať komentár aj o utajenom summite najvyšších  potentátov socialistických krajín. Konal sa v Moskve koncom roka 1969. Dôvod jeho zvolania a predmet rokovania sa  však prísne tajil, takže o významnom stretnutí nebola nijaká predbežná informácia. Všetky svetové média boli v strehu a snažili sa  o schôdzke v Kremli  čokoľvek zistiť.

Čo bol skutočný dôvod tejto moskovskej porady  som však správne predpokladal. Zašiel som hneď za zástupcom šéfredaktora Vladom Ferkom a ponúkol som mu  nasledovný  príspevok: „Šéfe, umiestniš mi komentár na prvú stranu? Ide o výsostnú aktualitu, o čom sa práve rokuje v Moskve.“ Vlado sa na mňa iba nedôverčivo pozrel: „Si istý, o čom tam rokujú?  Ale nepraj si ma, ak mi strčíš na prvú stranu novín nejakú hlúposť!“  

 Ferko, budúci autor vynikajúcej knihy o remeslách na Slovensku, bol veľmi skúseným profesionálom, aby odmietol najaktuálnejší a najatraktívnejší článok prinajmenej mesiaca. Predtým som mu však musel objasniť,  čo sa v Moskve môže diať. Naznačil som mu, že ide o svetovú konferenciu, ktorú Západ pretláčal uskutočniť ešte pred augustom 1968, ale vtedy významnú iniciatívu  Rusi zahatali obštrukciami.

Ale v novej situácii, keď sa ocitol Kremeľ po okupácii u nás v najhlbšej defenzíve a medzinárodnej izolácii, práve touto  vábničkou si chcel napraviť zničenú povesť a zároveň  sa vymaniť zo zahraničnej  blokády. Preto chcel hodiť svetu  návnadu, od ktorej  očakával, že ju Západ zhltne aj s navijákom.

Američania a ich spojenci však  prehliadli, že ide len o kamufláž, aby sa Rusi vylízali z už ročnej zahraničnopolitickej karantény. Jasné im bolo prečo Rusi, ktorí dlhodobo porušovali  ľudské práva, chceli o nich z ničoho nič rokovať. Samozrejme, len formálne a zdĺhavo. Veď tie boli pre Kremeľ trvalým tŕňom v oku a veľkým rizikom, aby ich  riešili  na širokom medzinárodnom fóre.

Ale samotná konferencia a na nej zrodená Deklarácia o dodržiavaní ľudských práv vo svete sa predsa uskutočnila, ale až o šesť rokov neskôr. Práve na základe tejto Deklarácie a jej  záverov vznikla potom u nás významná Charta ´77 o ľudských právach. Tá následne zatriasla vtedajším  režimom až natoľko, že rýchlo pripravil takzvanú Antichartu. Tú potom musel  iniciatívne a hromadne podpisovať „rozhorčený pracujúci ľud“. Ten však o samotnom znení Charty ´77 ani nechyroval, pretože ju súdruhovia  tajili a normalizačná tlač nikdy nezverejnila. Veď stačilo  Antichartu iba disciplinovane podpísať.   

Ukázalo sa, že o nečakanom moskovskom  summite informovali všetky svetové médiá len  informačnou správou, ale neviem, že by niektoré zverejnili komentár a jeho očakávaný program. Preto viedenský korešpondent najvýznamnejšieho a najčítanejšieho denníka sveta New York Times. odcitoval zopár viet aj z môjho komentára v Smene. S výstrižkom z týchto novín, ktorý do redakcie zaslala Slovenka žijúca v USA, som sa potom  chválil ako chlapček práve kúpenou kolobežkou.

Natíska sa tak nezodpovedaná otázka, či by vôbec zanikol vojensky mocný Sovietsky zväz nebyť Pražskej jari, okupácie Československa a politiky Michaila Gorbačova, obdivovateľa Dubčekovho socializmu s ľudskou tvárou?

Vývoj po roku 1989 v Číne, Severnej Kórei, vo Vietname a na Kube to poprel jednoznačne. Ale nehrozila  by potom väčšmi ničivá alternatíva jadrovej vojny? Napokon jej kontúry naznačuje aj obraz v severnej Kórei so všemocným diktátorom. No  ten je pre svet menej hrozivým, aký by bol ktorýkoľvek diktátor v Kremli (zrejme okrem Putina).

 Z toho vyplýva aj iná hypoteticky zaujímavá otázka, či by vôbec vznikol po roku 1989 vo vazalských štátoch Moskvy prelomový vývoj v Európe nových samostatných štátov, ak by Rusi vojensky nevtrhli do  Československa?

 

 

 

 

 

 

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  175
  •  | 
  • Páči sa:  1 943x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

42 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu