V povolebnej koalícii bolo a je hazardom prepriahať „štyri kone“ vládneho voza so SaS(kou) uprostred divokej ničivej rieky. Aj keď by boli tie zostávajúce veľmi mocné a skúsené , čo nie sú, potom by sa aj tak utopili.
Keďže SaS je už pevne na brehu, rozhodla sa zbaviť a ukončiť svoj podiel zodpovednosti za ďalší vývoj krajiny. Napriek opakujúcim sa tvrdeniam Richarda Sulíka, že SaS z koalície v žiadnom prípade neodíde. Nakoniec sa dôvod predsa našiel – Matovič.
Takže teraz by mal premiér túto novú, ešte nebezpečnejšiu situáciu v štáte, aká bola predtým, dôsledne posúdiť a z rôznych možných pozícií vývoja ju zanalyzovať a podľa toho aj konať.
Preto by mal hľadať a nájsť hoci i jej ústavné reálne riešenie na „hasenie“ tohto požiaru, ktoré by bolo prijateľné nielen preňho a OĽaNO, ale predovšetkým pre Slovensko a jeho občanov. A zároveň bolo najmenej bolestivé, bez veľkých strát materiálnych či iných hodnôt.
On osobne už nemá primerané prostriedky riadiť štát, aby mohol (hoci s odretými ušami) prelomiť limitujúci nový Sulíkov VAL, konkrétne abdikáciu štyroch ministrov významných rezortov.
Ak by podal premiér Heger teraz demisiu, na čo má dôvod v zdôrazňovaní udržať 4–člennú koalíciu, tak by potom o ďalšom vývoji štátu mala rozhodujúce slovo pani prezidentka. Temer určite by demisiu premiéra prijala a s ním aj koniec jeho vlády. Zároveň by ho dočasne poverila, aby ešte dovládol so svojím tímom, kým ústavným postupom vznikne nový vládny kabinet.
Ten by sa mohol vytvoriť aj netradičným spôsobom, že by mohla poveriť ktoréhokoľvek občana Slovenska, ktorému by „dôverovala“ až tak, že ako výnimočná osobnosť môže a vie si získať dôveru minimálne 76 poslancov Národnej rady na túto významnú funkciu. Je to však len deklarovaná teoretická možnosť demokratickej ústavy o rovnosti občanov. Ale zároveň vyjadruje výnimočnú ústavnú právomoc pri páde vlády práve hlavy štátu.
Normálny spôsob riešenia tejto vážnej situácie je taký, že pani prezidentka dôsledne a komplexne zváži, ktorý zo známych politikov - kandidátov na premiéra získa túto jej dôveru, a toho potom poverí, aby zostavil novú funkčnú vládu. Ale tá by následne musela získať v NR SR pri hlasovaní o dôvere hlasy minimálne 76 poslancov.
Ak by to však poverený kandidát na najvyššiu výkonnú funkciu v stanovenom termíne nezvládol, potom by sa celý proces zrejme zopakoval s iným kandidátom na premiéra. Pričom ústavne môže byť znova v hre o moc aj dezignovaný predseda vlády Heger.
Ak by však tento náročný proces nedospel k riešeniu vytvorenia novej vlády, tak až potom by mohla vzniknúť a dovládnuť do riadnych volieb prezidentkou vymenovaná tzv. úradnícka vláda odborníkov a politikov.
Ale aj tá by musela „prežiť“ v Národnej rade hlasovanie o dôvere. Nemyslím si, že by pani prezidentka postupovala rovnako protiústavne ako prezident Zeman, keď do riadnych volieb v Čechách dokončila svoj mandát len prezidentom vymenovaná (bez dôvery parlamentu) úradnícka vláda.
Podľa môjho názoru tak urýchlená demisia premiéra Hegera by bol z rôznych dôvodov racionálny krok. Veď trojčlenná koaličná vláda by bola postupnou „samovraždou vykrvácaním“ nielen pre tri vládne strany, ale tiež značnou škodou pre Slovensko.
Už samotný stav zdegradovanej vlády na trojkoalíciu, plne závislú na vládnom opozičníkovi a nástrah zmien jeho názorov, a čo ešte horšie, dôsledkov zloby epidémie covidu, vojny na Ukrajine či dôsledkov nevídanej energetickej krízy aj dynamického rastu inflácie a zvyšovania cien tovarov na dobu neurčitú, by bol priam strašidelný. A preto predlžovať túto agóniu už chromej vládnej koalície považujem za šialenstvo a týranie premiéra Hegera.
V súčasnej našej politike je najhoršie práve to, že nemá dobré východiskové riešenia. Sú len zlé a horšie. Domnievam sa však, že samotná demisia premiéra Hegera by priniesla aj zopár možných výhod. Keď by Fico a Pellegrini a iní stratili možnosť podvádzať, strašiť a klamať voličov nepodstatnými problémami.
Napríklad potom by už nemohli toľko podnecovať a polarizovať spoločnosť akútnym a drahým problémom predčasných volieb a tiež pokračovať organizovaním referenda. Voľby ak by sa vôbec uskutočnili, tak automaticky ako výsledok politického diania a vývoja v krajine.
Tiež by zmizol z médií hysterický pokrik a nátlak na odchod Igora Matoviča z vlády ako traumatizujúci najvážnejší problém Slovenska. Napokon by sa bez mediálneho rozruchu elegantne a prijateľne vyriešila aj hrozivá abdikácia štyroch ministrov SaS. Lebo by už na to nebol dôvod. Problémovou otázkou môže byť práve to, či bude následne Richard Sulík (ne)spokojný.
Ale všetko bude závisieť od súčasnej iracionálnosti rozumu, nezodpovednosti a od osobných záujmov hlavných aktérov tohto protispoločenského cirkusu. Či v ich hlave ešte zostalo aj nejaké miesto pre záujmy občanov alebo sa v nej zahniezdili len praktiky egoizmu, populizmu, sebectva, nenávisti a najmä osobného prospechu.
