Prezident Kováč dostal do vienka pri nástupe do najvyššieho úradu okrem iných vážnych problémov aj jeden síce vážny, ale celkom zbytočný. Musel riešiť či skorej hasiť aj zámerne a umelo vyvolávané konflikty. Ale nesmel pri nich chybiť a prispieť tak k väčšiemu nepokoju v rozvadenej, protirečivej a nečitateľnej politiky Slovenska. Práve v čase, keď bol vtedy novovzniknutý štát pod značným drobnohľadom časti svetovej tlači. Obavy demokratických krajín vyplynuli z toho, či pôjde demokratickou cestou, alebo vývojom nadviaže na svoju neslávnu minulosť – vojnový fašistický štát.
Pre názornú ilustráciu nežiadúceho stavu vo vtedajšej spoločností postačí uviesť navonok okrajový príklad. Na návštevu u prezidenta sa v júni 1993 ohlásili spisovatelia. Za socializmu takzvaná „duša národa“ a medzi umelcami najvýznamnejšia elita národa. Pretože vtedy mali značný politický a ideologický vplyv na verejnú mienku. Preto ich komunisti protežovali, korumpovali alebo prenasledovali
Ešte aj po vzniku samostatného štátu ich hlas v politike a spoločnosti mal zotrvačný význam. Dnes ich spoločenské postavenie však padlo hlboko pod úroveň hercov, spevákov, moderátorov či iných menej významných tvárí z obrazovky. Citát z mojej knihy Vedieť odísť:
„Práve literáti mali byť u prezidenta hosťami najmilšími, ak by súčasne o návštevu nepožiadali dve spolu nekorešpondujúce a politicky či ideovo znepriatelené skupiny - Spolok slovenských spisovateľov a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska. Prezidentovi bolo ťažké rozhodnúť, ktorý z profesijných a vtedy vplyvných spolkov prijať ako prvý. Pretože so vznikom štátu vznikli medzi nimi malicherné spory, nežiadúca nevraživosť a nepriateľstvo.
Táto veľká intolerancia však vypukla všeobecne aj medzi občanmi. Tiahla sa ako divoká čierňava cez celú slovenskú inteligenciu. Od ktorej som očakával, že túto infekčnú chorobu pomôžu zmierňovať a liečiť. Lenže sa aj z dôvodu prospechárstva, hlúpo rozdelila na dva navzájom bojujúce šíky - mečiarovcov a antimečiarovcov. Vraj na Slovákov a (ne)Slovákov. Preto som šéfa upozornil: „Pán prezident, musíte obe delegácie prijať spolu, inak budú problémy ...“
Následne som sa skontaktoval s predsedom Spolku slovenských spisovateľov, bardom literatúry Lacom Ťažkým, aby som dohodol termín prijatia. Keď počul o spoločnej návšteve s konkurenčnou Asociáciou, akoby ho napadol osí roj: „Prosím, zober na vedomie, že s nimi nikde nepôjdeme ...“ Márne bolo moje prehováranie. Nepomohol ani argument, že prezident nemôže dať prednosť ani Spolku, ani opačnej skupine, lebo pri svojej nestrannosti a nadstraníckosti má povinnosť všetkých občanov názorovo a politicky zbližovať, ale nie deliť.
Obe skupiny spoločnú misiu rezolútne odmietli. Tento prihlúply spor sa napokon vyriešil jednoducho. V Klube spisovateľov som obedoval s riaditeľom Literárneho fondu Ladislavom Serdahélym a spýtal som sa ho: „Lacko, tvojmu Fondu patrí zámok v Budmericiach, že? Čo keby si sa stal na pár hodín hostiteľom oboch skupín rozvadených spisovateľov aj prezidenta Kováča?“ Odpovedal bezprostredne: „Hoci neviem, Jožko, prečo o to žiadaš, ale bude mi cťou privítať pána prezidenta a pozvať tam na stretnutie i zástupcov oboch spolkov.“
Následné stretnutie Michala Kováča so znepriatelenými a rozdelenými spisovateľmi v Budmericiach bolo nanajvýš dramatické. A to aj z hľadiska posúdenia charakteru účastníkov, ich jednostranných záujmov a netolerantných postojov. Hneď na úvod prezident v príhovore zdôraznil: „Osobná identita každého z vás je pre mňa vzácna, ale rozmanitosť názorov nevylučuje vzájomné rešpektovanie sa, tolerantnosť aj schopnosť vypočuť si názor druhého ...“
Sám toto odporúčanie demonštroval príkladne. Najmä vtedy, keď medzi jednotlivými subjektami hrozila tvrdá konfrontácia. Síce sa iskrilo, ale požiar našťastie neprepukol. Jedna aj druhá strana sa obviňovali zo zámerného šírenia lží o Slovensku. Jedni sa označovali za „slovenských“ a tých druhých za „protislovenských“. Navzájom tak vyvolávali o partnerovi obraz nepriateľa nového štátu. Vtipný bol predseda Asociácie básnik Ján Buzássy, ktorý nečakane vstal a nahlas oslovil Michala Kováča: „Pán prezident, dovolím si poznamenať, že prítomní spolustolovníci sú okrem iného spisovatelia, ktorí i píšu a vydávajú knihy.“
Zásluhou autority a častých vstupov hlavy štátu sa nesplnila predpoveď vedúceho Kováčovho sekretariátu Petra Ambroviča, ktorý, keď uvidel zoznam účastníkov Budmerického samitu, zdúpnel: „Jozef, veď sa tam pred Kováčom pobijú a v horšom prípade pozabíjajú!“ V denníku Práca redaktor Emil Borčin o tomto stretnutí napísal: „Prezidentovi Kováčovi sa tuším podaril husársky kúsok. Aspoň na pár hodín dostal pod jednu strechu všetky zoskupenia slovenských spisovateľov, rozvadených od zjazdu bývalého zväzu v decembri 1992. Prezidenta mrzelo najviac rozštiepenie spisovateľskej obce, ktorá sa už nezdružuje na estetických či tvorivých prístupoch, ale na báze politickej!“ (Koniec citátu z knihy Vedieť odísť.)
Táto udalosť sa odohrala ešte v prvých 100 dní od zloženia ústavného sľubu prezidentom Kováčom, ešte kým mal v celej spoločnosti značnú dôveru. Kým už onedlho nezačal Mečiarov mediálny lynč a naňho systematické lživé štvanice.
Prezident ako ústavná inštitúcia už od prvých dní nástupu do funkcie hľadal medzi politickými subjektami vhodné kompromisy. Sprvu aj s veľmi dobrým výsledkom. Denník Národná obroda v článku „Sto dní, ktoré neotriasli Michalom Kováčom“ napísal: „Aj neprajníci hlavy štátu, aj kováčovci – romanovci musia uznať, že si v neoficiálnej skúšobnej lehote počínal úspešne. Uvážlivosť jeho výrokov a vystupovania ho zväčša ušetrila ostňov kritiky nielen zo strany politikov akéhokoľvek iného opozičného zamerania, ale i novinárov.
Pre posúdenie prvých sto dní Kováča v najvyššej funkcii uvediem hodnotenia prezidenta vtedy rozhodujúcimi politikmi z opozičného a vládneho spektra, vyjmúc „rodného“ HZDS:
- Ján Čarnogurský, predseda KDH: „Prezident si svoje úlohy plní dobre a celkom úspešne sa pokúša vytvoriť zo svojej kancelárie miesto dialógu a tolerancie medzi rôznymi politickými silami Slovenska.“
- Peter Weiss, predseda Strany demokratickej Ľavice (SDĽ): „K doterajšej činnosti prezidenta Kováča nemá SDĽ principiálne výhrady ani pripomienky. Naše očakávania boli v zásade splnené. Okrem plnenia úloh z ústavy pôsobí aj ako morálna autorita a muž konsenzu, čo má v dnešnej nestabilnej situácii veľký význam.“
- László Nagy, predseda parlamentnej strany MOS: „V niečom som čakal viac a v niečom menej. Čakal som, že bude v tieni parlamentu a vlády, že neprejaví snahu o postavenie silnejšieho prezidenta.
- Ľudovít Černák, predseda vládnej SNS: „Hoci nám neprináleží hodnotiť pána prezidenta, pán Michal Kováč naše predstavy o činnosti prezidenta spĺňa.“
- Jaroslav Volf, podpredseda parlamentnej strany SDSS: „Prezident je osobnosť, ktorá dáva výrazný obsah napĺňaniu jeho funkcie pri stabilizácii vnútropolitickej a reprezentácii zahraničnej. Stabilizačnú úlohu prezidenta ľudia ocenili aj z hľadiska rastu percent sympatii, ktoré získal.“
Až ako riaditeľ tlačového odporu kancelárie prezidenta a potom jeho poradca pre médiá som zistil, že tie až príliš často zvyknú ľahko prekrútiť pravdu hore nohami. Uvediem príklad. Ešte v počiatku, teda v čase „relatívneho pokoja“ vo vzťahu Mečiar – Kováč, som napísal vtedajšiemu ústrednému riaditeľovi Slovenskej televízie list, v ktorom som ho upozornil, že STV nevenuje primeranú pozornosť významným zahraničným cestám hlavy štátu (napríklad v apríli 1993 na Holokaust do Washingtonu).
Riaditeľ potom posunul list vedúcej spravodajstva a publicistiky a tá zasa svojej zástupkyni, manželke Pavla Ruska. Pani Rusková ho hneď priniesla Mečiarovi. Premiér si pozval na Úrad vlády „svoju“ redaktorku z TASR, ktorá obratom zvolala improvizovanú tlačovku. Na tému, že Sitko skúša zaviesť znova cenzúru. Aj v Sme následne vyšiel komentár od mienkotvorného novinára „Hradné stíhačky útočia“. S obsahom, že kazím imidž prezidentovi, a preto by ma mal okamžite odvolať z funkcie. Ale Michal Kováč, ktorý komentár čítal, mi ho ani nespomenul.
Preto aj súčasný lov médií o skalp premiéra, už od prvého dňa od vymenovania vlády prezidentkou, hodnotím ako neopodstatnený, až príliš účelový a nedôveryhodný. Stačí mi ohavná skúsenosť, akého doslovne „lumpa“ a verejného škodcu Slovenska média vytvorili zo seriózneho, zodpovedného a nekonfliktného Michala Kováča. Pričom intenzita útokov bola vedená menšou intenzity, vtedy v priaznivejšej dobe než dnes, len rovnakým blatom a nenávisťou.
