Následný citát je z článku „Občania rozhodnú“ (SME 29.2.) komentátora Petra Tkačenka. Týka sa Podržtašky (dvojčaťa propagátora Putina zo Súmračnej):
„ ...veď všelikde a všeličo rozpráva. Ale rozumieme si, problém je, že to nerozpráva tam, kde by ako kandidát mal – v kritických debatách, kde by čelil tlaku novinárov a protikandidátov.
Je to absurdné, zbabelé až hanebné a je dôležité, aby sa táto stratégia neukázala ako víťazná. Logicky nie je a nemôže byť sila, ktorá by ho fyzicky prinútila sadnúť si s konkurentmi do štúdia, ale tento model je svojim spôsobom “hacknutie“ systému: získať ústavnú funkciu a z jej výšky si robiť kampaň na inú.
Aby nebolo tých absurdít málo, tak Pellegrini sa v diskusiách objavuje, ale nie v tých „prezidentských“. Takže vystupuje ako predseda strany a parlamentu a popritom forsíruje svoj prezidentský slovník a odkazy voličom.
Výsledok je preňho skvostný: povie si svoje, vzhľadom na absenciu skutočného súpera môže simulovať štátnický nadhľad a ostatných vykáže do priestoru, kde sa majú vybíjať medzi sebou. Debata s ostatnými potom nemá zmysel ani pre druhého favorita Ivana Korčoka a je vybavené.
Potom tá „kampaň“ vyzerá takto, teda ako šestáková imitácia skutočného politického zápasu. Také čosi je urážkou občana a demokratického systému.“
Iný citát z komentára Petra Tkačenka: „Časť zodpovednosti nesú aj novinári, ktorí by nemali na Pellegriniho rozmary pristupovať, necelý mesiac pred voľbami už je všade v prvom rade prezidentský kandidát a tomu sa majú prispôsobiť pravidlá.“
Dovolím si tvrdiť, že pre premiéra Fica sú (okrem zrušenia špeciálnej prokuratúry) prvoradé aj dve iné priority. Tou prvou je inštalovať do Grasalkovičovho paláca „prezidenta Pellegriniho“, aby mu pomohol stotalizovať právny štát podľa účelovo zdeformovaného vraj „demokratického strihu“. Práve pre tento zámer nerád ustúpil a súhlasil s čiastkovou novelizáciou ešte neúčinnej zbastardenej novely Trestného zákona.
S týmto v núdzi prijatým legislatívnym činom sa potom nehanebne chválil jeho sluha prezidentsky kandidát, že sa o to práve on pričinil vraj nesúhlasne so šéfom. Čo je prostá hlúposť a ďalší podvod na ohlupovanie jeho umiernených a slušnejších voličov.
Druhou prioritou premiéra exkomunistu, právnika a demolanta právneho štátu bolo uviesť expresne do platnosti zdeformovanú novelu Trestného zákona, v čom mu zabránil 15. marca uspieť Ústavný súd. Lenže v nej uspel aj so svojím plne zaangažovaným pomocníkom zloby, síce len v jednom podstatnom bode, ale príliš významnom. Keď práve špeciálna prokuratúra po dvoch desaťročiach úspešného boja s korupciou, zločinom a vplyvnými zločincami bude 20. marca 2024 končiť.
Tým podľa mňa na Slovensku skončí v jadre a celospoločenskom význame započatý protikorupčný proces. Čosi na oklamanie verejnosti sa bude diať, ale už nič podstatné a vážne, čo by trestne ohrozilo korupčných koristníkov oligarchie. Dosvedčujú to už prvé staronové negatíva a prístupy v nedokončených a započatých trestných kauzách. Budú narastať aj obavy u čestných vyšetrovateľov, prokurátorov i sudcov z toho, čo sa stalo čurilovcom i ďalším angažovaným zástupom (skôr trpiteľom) práva, spravodlivosti a zákona.
To, že Ústavný súd expresne pozastavil účinnosť mnohých paragrafov paškvilnej trestnej novely zákona je síce veľký úspech opozície a vytrvalých občianskych protestov. Ale pre právny štát a skutočnú demokraciu na Slovensku nie je budúcnosť až tak ružová. Je iste významnou udalosťou dneška, že si trestnou novelou Smer, HlasoSmer aj SNS expresne a včasne nezabezpečili hneď na začiatku roka svoju hrôzovládu i korupčnú beztrestnosť s nevyhnutným cieľom a zámerom až na dve volebné obdobia.
A tým potom aj beztrestnosť pre seba a najbližších spolupáchateľov korupčných zločinov. Preto spolu potrebovali zdevastovať Trestný zákon a skrátiť na polovicu i premlčacie doby v kauzách trestných korupčných činov. Ale v jednom z hlavných bodov zrušeniu špeciálnej prokuratúry uspeli. Pandorinu skrinku nepredvídateľného zla si tým dokorán otvorili.
Teraz už potrebujú prekonať druhý obranný val na povalenie demokracie a slobody u nás. Aby akýmikoľvek prostriedkami mediálnych lží, rôznych podvodov a podvrhov (viď noviny Extra plus v poštových schránkach domácnosti) či finančných netransparentných nákladov a úplatkov zabezpečili zvolenie Podržtašky za prezidenta. Potom ľahšie prekonajú aj tretiu celospoločenskú bariéru, zabezpečiť plánované protiústavné zmeny v Trestnom zákone.
Všetci, ktorí vedia pozorne čítať a počúvať, tak už zrejme vedia, že hlavnou úlohou prezidenta nemá byť pokladať vence padlým hrdinom či ohnivo rečniť na slávnostných udalostiach. Postoje prezidentov od vzniku štátu ukázali ich rôzne postoje pri vážnych situáciách a krízach krajiny.
Napríklad Ivan Gašparovič odmietol vymenovať za generálneho prokurátora parlamentom zvoleného prokurátora Csentésa. Hoci Ústavný súd síce rozhodol, že konal protiústavne, ale narýchlo novozvolený spolužiak Fica Čižnár napriek tomu doslúžil už svoje celé sedemročné volebné obdobie.
Nesúhlasy a ich význam Andreja Kisku a Zuzany Čaputovej s diktátorskými maniermi Róberta Fica si súčasníci ešte pamätajú. Takže ich nebudem konkretizovať. Celkom iný bol vzťah Schuster – Dzurinda. Aj keď Rudolf Schuster vrátil parlamentu zopár zákonov, jeho spolupráca s demokratickou vládou a premiérom Dzurindom bolo v podstate pokojná a korektná.
Nedobre dopadol v sporoch s mocichtivým Vladimírom Mečiarom vždy pokojný, rozvážny, tolerantný a politicky principiálny Michal Kováč. To, čo trojnásobný premiér zosnoval proti prvej hlave štátu presiahlo všetky medze nielen slušnosti a bežnej občianskej výchovy, ale aj vtedajších platných zákonov.
Ale treba uviesť na správnu mieru práve to, že v rozpore s informáciou v médiách, v prípade nevymenovania prezidentom Kováčom Ivana Lexu za riaditeľa SIS konal Mečiar v medziach Ústavy a to až po zmene zákona, došlo k jeho vymenovaniu. Nie ako činil Róbert Fico, ktorý obišiel (možno ústavný zákon?), keď zmenil len zmenou štatútu SIS príslušný platný zákon.
A tým odobral podvodne a protiústavne ústavnú právomoc prezidentky vymenúvať riaditeľa SIS, dokonca nižšou legislatívnou normou (len jej štatútom). V právnom štáte ide o uzurpátorský rozpor s ústavou, keď štatút štátnej zložky zneguje účinnosť zákona a vytvára tak v legislatíve účelovú i neprípustnú jeho podstatnú zmenu.
P.S,: Pán administrátor, vari číslo 1615 -krát čitania bude konečné?
