Bol by som však veľmi rád, ak by to po parlamentných a následne po prezidentských voľbách dopadlo dobre a celkom inak, aký je dnes nepriaznivý predpoklad. Žiaľ, opačný politický a spoločenský vývoj u nás nevidím ani neočakávam. Ale ak by som sa predsa zmýlil, potom sa rád čitateľom blogu ospravedlním za tento „chybný názor“.
Aj keď Smer nevytvorí po voľbách vládu autokracie a vznikla by slušnejšia koalícia na vládnutie než Ficova, ale nie menej než z piatich parlamentných strán. Spôsobilo by to stále turbulencie na našej politickej scéne, vzájomné konflikty či možný jej predčasný koniec.
Pričom sa nedá vylúčiť ani to, že v prípade jasného víťazstva Smeru sa zrejme môže vytvoriť silná koalícia zo Smeru, Hlasu, SME rodina, fašistov a prípadne i SNS, ak sa vôbec dostane do parlamentu. V tom prípade môže získať aj ústavnú väčšinu. Potom sa nedá ani vylúčiť to, že Smer ako prvú vec zmení priamu voľbu hlavy štátu občanmi na voľbu parlamentom. Až potom by vznikla ako v Maďarsku pre Orbána neobmedzená moc v rukách Róberta Fica. Ovládal by vládu aj Grasalkovičov palác.
Takže teraz, keď pani prezidentka sa už opäť neuchádza o svoj úrad, tak sa dá reálne očakávať, že exkomunista Róbert Fico nezaváha sám kandidovať. A na druhý pokus (prvý mu zmaril Andrej Kiska) by už nebol bez šance uspieť. Okrem iného by sa tak vyhol aj tomu, že môže nakoniec skončiť pred súdom ako znova obžalovaný za zneužitie právomoci verejného činiteľa a za podporu korupcie. Bude to zároveň koniec protikorupčného procesu a víťazstvo korupčníkov a oligarchov rôzneho pôvodu, významu a zločinu.
Predpokladám však aj možnú inú alternatívu, že R.F. si už vybral silného a skúseného favorita Smeru pre prezidentské voľby. Bude ním bývalý vedecký pracovník Ústavu marxizmu leninizmu. Teda práve ten, čo po zániku komunizmu u nás rýchlo obielil červenú komunistickú stranu na Stranu demokratickej ľavice.
Získal potom poprednú štátnu funkciu a pred dôchodkom ukončil svoju politickú kariéru ako veľvyslanec v Maďarsku a nakoniec v Česku. Je to ideologicky spriaznený priateľ Róberta Fica, ktorý práve v SDĽ začínal svoj politicky rast a dvojtvárnosť.
O Weissových politických, argumentačných a mediálnych skúsenostiach aj schopnostiach sa nedá v ničom pochybovať. Navyše ako politik vystupoval vždy pokojné, kultivovane, navonok slušne a argumentačne. Takže bude v rámci lží a zloby propagandy Smeru práve on silným konkurentom aj pre favorita volieb Ivana Korčeka.
O tom, že v prípade kandidatúry Petra Weissa už nejde len o môj dohad či úsudok, dosvedčuje fotografia zverejnená v SME (19.6.) v článku Michala Katušku „Čo sa stane, ak prezidentka povie nie?“. Autor v článku píše (citujem): „Okolo stola v niekdajšom byte prezidenta Václava Havla v Prahe sedia niekdajší prezidentský kandidát Róbert Mistrík, bývalý veľvyslanec a politik Peter Weiss a bývalý minister zahraničných vecí Ivan Korčok...“ „O všetkých troch sa verejne už špekuluje, že by mohli v prezidentských voľbách 2024 kandidovať.“
Článok je inak argumentačne a informačne vyvážený, takže sa mi páčil. Ale jednu výhradu predsa mám. Autor uviedol chybné prirovnanie o ťažkých problémoch úradovania Michala Kováča a pani Čaputovej z texte (citujem):
„Ako denník SME vyhodnotil na jeseň 2022, každý z doterajších prezidentov – Michal Kováč. Rudolf Schuster, Ivan Gašparovič aj Andrej Kiska – mal na rozdiel od Čaputovej významnej časti koaličných alebo opozičných strán podporu v parlamente.“
Je síce pravda, že slabá a nerozhodujúca časť opozičných poslancov síce stála za prezidentom Kováčom, lebo práve on niesol až do konca mandátu nošu nenávisti, zla, lží osočovania a lynču Mečiarovej vlády a vládnych poslancov voči sebe. Písal som o tom konkrétne v predchádzajúcom blogu „Prosba na pani prezidentku“, takže uvediem len nové argumenty, ktoré môžu potvrdiť aj ešte žijúci kolegovia.
Ale rovnako mám výhradu aj k článku zverejnenom 20. 6., ale jeho zdroj a názov zámerne neuvediem. Keďže sa chcem vyhnúť prípadnej zbytočnej polemike Argumentačne však oponujem len zverejnenú a následnú časť predmetného komentára:
„Aké boli očakávania od Michala Kováča, prvého slovenského prezidenta, ktorý bol zvolený v parlamente? No nič extra, veď HZDS sa podarilo dostať na post hlavy štátu svojho človeka.
A rovno pripomeňme ešte jednu zvláštnosť, ak sa dnes zdá úplnou samozrejmosťou, že prezident či prezidentka je nadstranícka osoba, tak Michal Kováč vystúpil z HZDS len preto, lebo to bola jedna z podmienok SDĽ, ktorá dodala chýbajúce hlasy na jeho zvolenie.“
Mám poruke desiatky konkrétnych príkladov, čo sa u nás a na „Hrade“ vtedy dialo celých päť rokov od jeho zvolenia.
Ešte pred voľbou sa postavil v týždenníku Slobodný piatok do pozície nadstraníckeho kandidáta na funkciu hlavy štátu, čo aj potom dodržal:
„Osobne by som sa usiloval o podporu všetkých strán. Veď nadstraníckosť prezidenta by bola takto posilnená vedomím, že ho volilo celé politické spektrum. Verím, že HZDS by mi vyšlo v ústrety a po dobu vykonávania funkcie hlavy štátu by ma zbavilo záväzkov voči HZDS.“
Niet sa čo čudovať, že nedôverčivý Mečiar ešte včas zahamoval, keď do Národnej rady vyslal namiesto Michala v rozpore s očakávaním Romana Kováča, poddajného voči vodcovi. Ten však v tajnej voľbe prepadol a nezískal potrebný počet 90 hlasov. Po tomto fiasku mocichtivého Mečiara už v HZDS ani jeho najvernejší nezabránili, aby Michal Kováč šiel do nových volieb prezidenta ako kandidát vládnej strany.
V parlamente potom hravo zvíťazil. Hlasovalo zaňho až 106 poslancov zo 139 prítomných, čo iba svedčí, že veľký počet hlasov získal aj od opozície. Hneď po tajnom hlasovaní sa premiérov služobník Ivan Lexa medzi vládnymi poslancami vyjadril rozčarovane a vulgárne: „Páni, je to v p...!“
Michal Kováč dobre vedel, čo za úlohu tento sluha šéfa plnil medzi poslancami HZDS ešte pred tajným hlasovaním. Premiér po zvolení nežiaduceho kandidáta za prezidenta mu komediálne a farizejsky klamal, že sa pričinil o jeho zvolenie. Kováč sa však tváril pokojne, neprejavil ani náznak nevôle nad lžou.
Skutočný dôvod, prečo chcel Vladimír Mečiar a jeho stúpenci Michala Kováča morálne a politicky zničiť, prezradil podpredseda HZDS Arpád Matejka, keď pred prívržencami vyhlásil: „Potrebujeme sa Kováča rýchlo zbaviť. Brzdí nás!“ Natíska sa teda otázka: Prečo sa chcel premiér prezidenta zbaviť, v čom ho brzdil? Zrejme si naivne myslel, že keď nebude Kováč, nebudú ani problémy, že potom vymiznú domáci aj zahraniční kritici a on bude mať už neobmedzený priestor na autokratické riadenie štátu a jeho rozkrádanie.
Úsilie odstrániť prezidenta nadobudlo „bod varu“ v novembri 1993 po nevymenovaní Ivana Lexu za ministra privatizácie. Následne sa začali vytvárať vyšetrovacie parlamentné komisie a vyrábali sa proti prezidentovi falzifikáty. Občania sa strašili (ako za komunizmu) vonkajším a vnútorným nepriateľom, ku ktorým patril najmä neústupčivý a prekážajúci prezident.
Mnohí občania si však pomýlili dôsledok s príčinou. Kto vlastne škodil mladej Slovenskej republike – Vladimír Mečiar alebo Michal Kováč? Nebol škodcom štátu práve ten, ktorý sa bezohľadne predieral k autokratickej moci a zneužíval nástroje demokratického vládnutia? Či vari ten druhý, ktorý kritizoval hanebné spôsoby vlády, poukazoval na nešváry, podvody a porušovanie zákonov?
Vládnymi médiami dezinformovaní ľudia túto skutočnosť z neznalosti vôbec nediferencovali. Jej skutočnú realitu zverejnil až prestížny nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung, ktorý sa k tejto otázke vyjadril jednoznačne:
„Vinu na rapídnom úpadku politických mravov, a tým aj medzinárodnej vážnosti krajiny, má práve onen politik, ktorý sa cíti byť tvorcom a ochrancom slovenskej štátnosti, ministerský predseda Vladimír Mečiar...“ Podľa tohto denníka Mečiar „traumatizovaný už dvojnásobným zvrhnutím v roku 1992, nedôveruje mladej demokracii. Je presvedčený o vlastnom mesiášskom poslaní, a preto odstránil po svojom volebnom víťazstve v podstate všetko, čo by mohlo ohroziť jeho znova získanú moc. Práve Michal Kováč sa stal ako prezident jednou z inštitúcií štátu, ktorá sa vzoprela Mečiarovej mánii získať nekontrolovateľnú moc. Prerástol v odpore proti autokratickému šéfovi vlády sám seba. Kováč, ktorý je spätý s hodnotami západnej demokracie, sa automaticky ocitol v tábore opozície.“
Ešte predtým v článku "Prosba na pani prezidentku" som naliehal na pani Čaputovú, aby znova kandidovala. Dával som jej za vzor utrpenia , vzdoru a odvahy päť rokov mandátu práve prezidenta Kováča. Veď jeho morálne postoje si sama veľmi váži a preto mu udelila najvyššie štátne vyznamenanie "In memoriam". V tom zverejnenom slušnom "tlaku" na hlavu štátu som konal zámerne v nádejnej viere, že jej rozhodnutie nie je je ešte definitívne a balansuje tak 50 na 50. Ale za to, že sa vzdala kandidatúry ju veľmi a veľmi obdivujem. Lebo vedieť dobrovoľne odísť dokonca z najvyššej funkcii v štáte a zriecť sa veľkej moci dokážu len výnimoční a obdivuhodní ľudia veľkých morálnych hodnôt. Zrejme aj v svete ide o výnimočný prípad. Lebo moc je čarujúcou pobehlicou, ktorá vie okúzliť aj silné charaktery na nespoznanie. Z rozhodnutia pani prezidentky smútim a zároveň ho obdivujem. A dobre viem: Prečo?
.S.: Prísna cenzúra aj pri tomto blogu spoľahlivo funguje. Systém je správne naprogramovaný na technickú cenzúru.. Len jeden "drobný príklad," že v deň uverejnenia blogu o 11.00 hod. dosiahol "údajne" počet čítaní za tri hodiny "až" 268 - krát, ale za ďalšie tri hodiny už o "neuveriteľných " 56 - krát. viacej. A vraj je to O.K. a moja nedôvodne početná sťažnosť. Vari redakciu SME už neuspokojilo.ani to, že ma bezdôvodne a diskriminačne vyradilo z "výberu" a z tabuľky "Dnes najčítanejšie"? Navyše sa blog z čísle 324 - krát už hodinu nepohol ani o jedno čítanie..
Následne o 10.O3 hod. ( o deň neskôr, po 28. hod. od uverejnenia článku) bol stav čítania 530 - krát. Ale odvtedy, o ďalší celý deň, pribudlo čitateľov už hanebne málo - len 82 - krát (celkove 612 - krát).
