Asi o dva týždne po prvom zatknutí zazvonil u nás doma neznámy chlapík stredného veku. Predstavil sa ako major Fatol a tak sa aj legitimoval. Aby zvýšil svoju „dôveryhodnosť“, dovolil mi pozorne nazrieť do služobného preukazu. Slušne ma požiadal, či môže so mnou hovoriť. Pozval som ho do bytu, no on ma poprosil, či by sme si nemohli sadnúť do nejakej blízkej reštaurácie alebo kaviarne. Potom sme sa v Astre vyše hodinu zhovárali, ale iba celkom všeobecne a nekonkrétne. Napríklad, či si už hľadám prácu, čo plánujem robiť, ako vnímam svoje vyhodenie z redakcií Smeny aj Expresu a podobné bezvýznamnosti.
Rozmýšľal som o dôvode tejto návštevy, ale nenašiel som jej zmysel, prečo v ŠtB vysoká šarža márni so mnou čas rozhovorom o ničom. Ale neuplynulo ani desať dní a major Fatol sa zasa ohlásil. Veľmi sa ospravedlňoval, že ma opäť obťažuje. Sadli sme si znova do Astry. Asi po polhodine mi ponúkol existenčné východisko, že našiel pre mňa vhodné uplatnenie. Vraj, či by som súhlasil s vycestovaním „von“. Sprvu som ponuke nerozumel, kam by som mal vycestovať. Vari na prácu do Čiech?
Ešte som netušil, že si ma ŠtB „obľúbila“ až natoľko, že mi našla atraktívne remeslo špióna. Zrejme preto, že na Západe ako dvakrát vyhodený redaktor by som už mal pri preverovaní totožnosti u domácich tajných služieb politický kredit. ŠtB oprávnene predpokladala, že západné rozviedky si známejších redaktorov dôsledne preklepli počas obrodného procesu. A preto v cudzine by som ako utečenec nemal mať vážny problém s previerkou politickej spoľahlivosti.
Domnievam sa, že ŠtB hľadala svojho človeka na infiltráciu do mníchovského rádia Slobodná Európa. Až neskôr sa tam vlúdil český agent kapitán Minařík, popularizovaný v médiách po návrate. V mníchovskom rádiu na záver „poslania“ vraj nainštaloval výbušný systém. Konkretizácii majorovho návrhu však zabránila moja výbušnosť a bezprostredná reakcia: „Veď neviem žiadnu inú reč než slovenčinu ...“ Major sa len pousmial: „To by nemal byť problém ... Keby bolo treba, naučíme vás aj po hebrejsky!“
Hneď som pochopil, o čo ŠtB ide. Preto som opatrne oponoval: “Viete, ja dosť pijem a potom veľa táram. Nemám predpoklady na takú významnú činnosť. Neviem ani dobre klamať a v kritickej chvíli zachovať rozvahu a pokoj ...“ Ani som si to nemusel vymýšľať, pretože som v podstate hovoril pravdu. Ťažko mi posúdiť, ako táto výhovorka zapôsobila. Ale napovedala tomu reakcia Fatola, keď som ho poprosil: „Súdruh major, neberte to osobne, ale pochopte, že tieto stretnutia sú mi veľmi nepríjemné ...“ Hneď zareagoval, ospravedlnil sa a viac už za mnou neprišiel.
ZNOVA V BUDOVE STRACHU A BEZNÁDEJE
V roku 1978 si ma už ŠtB iba telefonicky predvolala na Februárku do svojej budovy strachu. Celú noc som nespal a dumal - prečo toto predvolanie a výsluch? Domnieval som sa, že v dajakej krčme či vieche som nahlas povedal to, čo som nemal. Veď polícia všade mala svoje uši. Pôvodne som nemienil na telefonát reagovať, ale som sa obával, že by si ma tajní vyzdvihli doma a bude to ešte horšie.
Moji nevítaní hostitelia boli zrejme humoristi, keď si ma predvolali na 8. októbra – v deň mojich štyridsiatych tretích narodenín. Mal som malú dušičku, keď uniformovaný strážca s veľkým kľúčom znova otváral a zatváral za mnou masívne troje mreží. Vstúpil som bez čakania do lepšie zariadenej kancelárie ako v roku 1971, v ktorej už sedeli dvaja drzí a ostrí grázli. Nuž, aj ŠtB sa znormalizovala na staré časy a jej správanie následne zhrublo. Aj môj význam a hodnota pre nich už príliš upadli od prvého výsluchu.
Vyše dve hodiny ma mordovali už známymi otázkami okolo Smeny: Kto a čo napísal? S úľavou som si vydýchol až potom, keď mi svitlo, kam výsluchom smerujú a čo odo mňa chcú? Sprvu ma strašilo, či ma niekto neudal. Veď stačilo niekde iba nahlas kritizovať stupídny režim a mohla z toho byť basa. Komunistické božstvo nikdy nežartovalo. Len v roku 1968 sa nachvíľu sebakriticky poľudštilo.
Ale nekonečné táranie okolo im už detailne prevetranej rebelantskej Smeny ma presvedčilo, že mi vôbec nič nehrozilo. Vyparila sa tak hrozba vystriedaná úľavou, že by som si niekde pustil jazyk na špacírku. Preto som sa už smelo ohlásil: „Súdruhovia, prečo márnite váš aj môj čas a pýtate sa na veci, ktoré už dávno viete?“ Odpovedali mi: „Ale my to chceme počuť od vás!“
Na podobnú hlúposť som reagoval už ironicky a trafil ich priamo na citlivé miesto: „Súdruhovia, pevne verím, že sa ma nesnažíte získať za konfidenta?.“ Ešte som vetu ani nedokončil, keď jeden z eštébákov na mňa silno skríkol: „Vari neviete, že ako občan ste povinný nás informovať o každom trestnom čine?“ „Samozrejme, že viem. Ak by som sa stretol s trestnou činnosťou, potom ju úradom hneď nahlásim. Ale ako občan a nie udavač! To žiaden zákon neprikazuje!“ Moja odpoveď ich vytočila natoľko, že nachvíľku zmĺkli.
Keďže si ma dôkladne preverili, tak pokračovali: „Váš otec bol antifašistom a na rozdiel od vás vedel, kam, na ktoré správne miesto, sa má postaviť.“ Na túto sprostosť som im odpovedal bez obalu: „Súdruhovia, zabudli ste otca správne označiť. On nebol udavačom, ale odbojárom. Povedzte mi prosím, kto sú tí vaši informátori? Vari nie ľudia, ktorí porušili zákon?“
Jeden z tajných sa už prestal ovládať, pochytil ho hnev a začal sa mi vyhrážať: „Súdruh, vy chcete zmeniť miesto zo Zberných surovín do iného podniku, že? Vedzte, že my vám to prekazíme! Ešte sa spolu uvidíme ...“ „Prosím, máte možnosť ...“ - zareagoval som smelo a tým aj výsluch skončil. Tieto ostré indivíduá sa v roku 1978 cítili v sedle pevnejšie než slušný major Fatol a predchádzajúci vyšetrovatelia. Preto si už dovolili sa správať drzo a ma existenčne vydierať. Isto ich však prekvapilo, že sa ma nepodarilo zastrašiť. Neboli si istí, či ma dajaký vplyvný súdruh z pozadia nechráni, takže by s vydieraním mohli mať problém.
Hneď po čudnom druhom kontakte s ŠtB sa mi po siedmich rokoch telefonicky ozval major Fatol, už zástupca hlavného veliteľa tejto krajskej zložky. Pýtal sa ma, či sa ešte naňho pamätám a otcovsky ma káral: „Súdruh Sitko, nerobíte dobre ...“ Ale nepovedal mi, čo robím zle, takže som jeho rade nerozumel. Mal som mu sto chutí pripomenúť, že on sa ma snažil získať za prominentného špióna, kým jeho kumpáni len za obyčajného udavača.
Následne si na mňa štátna bezpečnosť posvietila inak. Chodievala sa aspoň dvakrát do roka informovať na kádrové oddelenie každého pracoviska, či vraj niečo nekujem „protištátne“. Preto ako nebezpečný „kriminálnik“ som bol pod ich stálym dozorom. Ocitol som sa v postavení občana, ktorého mohla polícia nezákonne sledovať a kedykoľvek si ma bezdôvodne predvolať na výsluch.
Po roku 1989 som však nechápal, prečo ma ŠtB uvádzala vo svojich zoznamoch ako sledovanú nepriateľskú osobu až po roku 1978, a nie oveľa skôr, keď na to boli dôvodom moje články v Smene. Vari som sa stal pre režim nebezpečným až potom, čo som odmietol udávať spoluobčanov?
P.S.: Stačí porovnať obsah a význam blogu s výsledkom počtu čitateľov 128-krát (za 10 hod. od uverejnenia), tak objektívny čitateľ spoznáva realitu, ako je blog totálne cenzurovaný a bloger likvidačne znemožňovaný ako neschopný autor.
