Priama účelovosť novely zákona o zrušení RTVS (v záujme vládnej moci odvolať jej šéfa Machaja a dosadiť zaňho poslušnú figurínu Slaninu) ukázala zlobu v tej najnebezpečnejšej podobe. Vari stačí mať len o troch poslancov v parlamente viacej než opozícia a víťaz volieb si potom môže robiť čokoľvek? Čo nevylučuje ani hrubý rozpor s Ústavou SR a ochranou zákonnosti pred nezákonným protispoločenským konaním? Taký drzý podvod, právnu nemorálnosť či mrzký politický a chaoticky legislatívny pamflet si po páde totality nedovolil ani Vladimír Mečiar.
Ten keď chcel vymeniť v roku 1992 „neposlušného“ šéfa televízneho spravodajstva a publicistiky Jána Fülleho a sa mu to nepodarilo nátlakom na vedenie televízie, ani na to nezískal súhlas vo vtedajšom vyváženom zastúpení členov televíznej rady, tak potom odvolanie šéfredaktora riešil legislatívne, ale legálnym spôsobom. Prijatím novely zákona, podľa ktorej výber členov TR si uzurpoval politickou voľbou parlament, čo žiaľ, platí dodnes. Ako vtedajší člen televíznej rady môžem tento výnimočný a vtedy dramatický príbeh opísať autenticky, presne a stručne.
Neuplynuli možno ani dva mesiace od nástupu druhej Mečiarovej vlády, keď premiér vymenoval mu blízkeho Dušana Kleimana za generálneho riaditeľa Tlačovej agentúry SR. Na recepcii u nového šéfa TASR som v dobrej viere oslovil staronového predsedu vlády: „Pán premiér, prepáčte, ale málo selektujete novinárov. Zrejme neviete, že sa do vašej priazne vtierajú aj tí, ktorí sú v zoznamoch ŠtB ...“
Vôbec som však nedomyslel, že by si bývalý minister vnútra a potom premiér zabudol prelustrovať minulosť okolo seba motajúcich redaktorov. Aby nevedel, čo sú zač. Skočil mi do reči a silným hlasom sa na mňa vyrútil: „Predsa vy mi nebudete určovať, s kým môžem a nemôžem spolupracovať! Vyberiem si tých novinárov, ktorých uznám sám za vhodných.“ Zarazila ma jeho prudká, až nepriateľská rétorika. Kde sa zrazu podel ten milý, pokojný a duchaplný opozičný politik?
Napriek jeho zlostnej replike som si dovolil opatrne oponovať: „Pán premiér, samozrejme, že je len na vás, s kým chcete spolupracovať ... Ale potom musíte rátať s tým, že slušní novinári sa k vám otočia chrbtom.“
Mečiar zareagoval, akoby som ho pichol nožom. Jeho hlas už počula celá sála s vyše stovkou hostí. Zrazu sa okolo nás zhŕklo asi zo dvadsať novinárov, spisovateľov a politikov. Prikyvovali mu rovnako ako „babky demokratky“ na jeho mítingoch v Športovej hale. Nešlo o náhodu, že mnohí títo ohýbači chrbtov, ktorí mlčky a v zdraví prežili socializmus, získali onedlho zaujímavé funkcie. Aj tento príklad ukázal, že ku kariére niekedy postačí len vo vhodnej chvíli sa hlboko ohnúť a správne kývať hlavou.
Hlavným dôvodom rozčertenia premiéra však nebola moja „drzosť“ mu oponovať, lebo nad tým by sa zrejme povzniesol, ale oveľa podstatnejšia vec. Ako člen televíznej rady som mu skrížil pár dní predtým cestu v zámere ovládnuť Slovenskú televíziu. V televíznej rade som zastupoval vládu spolu s maliarom Kompánkom, univerzitným profesorom Števčekom a novinárom Smolcom. Deň pred jej zasadnutím ma poprosil štátny tajomník ministerstva kultúry Ivan Mjartan: „Jožko, príď na chvíľku ku mne na kávu, chcel by som sa s tebou o niečom porozprávať ...“
Už po prvých vetách som pochopil, že vláda chce odvolať ústredného riaditeľa vtedy ešte Československej televízie pre Slovensko Mariána Kleisa, ale na jeho odvolanie nemala priamy dosah. Mečiar si nebol celkom istý mojím hlasovaním. A tak Mjartan dostal stranícku úlohu ma presvedčiť na plnú lojálnosť s vládnym návrhom. V rade rozhodoval každý hlas, pretože v počtoch jej vládnych stúpencov a protivládnych oponentov bola parita. Štátny tajomník sa ma veľmi snažil presvedčiť o podpore návrhu vlády. Spracúval ma asi hodinu a pre istotu ešte zaviedol aj k ministrovi Slobodníkovi.
Na druhý deň som si v televíznej rade vypočul dlhú Smolcovu obžalobu Kleisa, po ktorej nastala búrlivá polemika. Hoci prítomní „antimečiarovci“ ma považovali za priaznivca vlády, ale za Mariána Kleisa som zabojoval najpresvedčivejšie. Hoci som ho vtedy vôbec nepoznal. Keďže v rade ešte zasadali aj slušní ľudia, napríklad kňaz Srholec, aforista Janovic a ďalší, tak Smolcov (Mečiarov) návrh neprešiel.
Kleis sa však vo funkcii ohrial už len krátko. Predseda vlády navrhol do parlamentu zmenu zákona, podľa ktorej prvú persónu televízie už nevolila a neodvolávala televízna rada, ale poslanci v pléne Národnej rady. Tiež jej členov nominovali vtedy politické a spoločenské zložky, nevolil ich parlament. Mocichtivý premiér si následne na tento post dosadil gašparka, ktorý vzápätí odvolal nepočúvajúceho šéfredaktora. Ten nový sa už stal služobníkom vládnych želaní a Mečiarových politických potrieb. Tento legislatívny nepodarok, priamo ohrozujúci slobodu slova, si však ponechali bez zmeny všetky následné, vraj demokratické vlády.
P.S.: Je zaujímavé. prečo sa na mojich blogov dejú rôzne čudá v údajoch. ktoré majú byť presné? Je mi záhadou, že ak kliknem do internej štatistiky (o počte čítaní, páči sa a diskutérov), prístupnej výlučne adminovi a blogerovi, tak potom temer vždy zistím, že v poradí pred prvým novozverejneným blogom je nejaký starší blog a až na druhom mieste za ním je ten nový môj článok. Táto nelogická zámena sa pravidelne mení a nastáva hneď po zverejnení nového textu.
Takže v dôsledku toho som zakaždým zistil. že starý článok neraz máva rovnaký počet "plusov" pri hodnoteniach oboch blogov (starého i nového). Takýchto "konkrétnych čudies" nežiadúcej manipulácie, mám však zistených viacej, takže ich zhrniem a zverejním v samostatnom blogu . Preto ma už ani neprekvapuje, že i tento blog nadlho uviazol na počte čitateľov 6O3 - krát.
Po zverejnení kritickej pripomienky okamžite bol blog v "internej štatistike" správne zaradený. Ďakujem.
