Ešte začiatkom marca v roku 1968 sa mi pošťastilo dostať do preplneného pražského Slovanského domu. V natlačenej veľkej sále sa nedalo ani dýchať, pričom zvyšok davu (asi dvojnásobok) postával na ulici do neskorej noci. Dychtivo počúval z hlučných reproduktorov dovtedy neslýchané repliky nových reformných komunistov o klamstvách socializmu.
Po skončení vyše štvorhodinového mítingu značná časť davu vydržala debatovať v skupinkách až do svitania. Diskutujúci občania vydržali stáť na nohách možno až desať hodín. Hoci bol pracovný deň, pre prítomných poslucháčov a diskutérov to bol nezabudnuteľný sviatok. Spoločne si objasňovali, čo sa vlastne udialo v hermeticky uzavretom vedení KSČ. Čo možno od tohto zvratu čakať? A či sa môže v štáte konečne niečo zmeniť?
Bol som v ten večer a noc doslovne v rozprávkovom šoku, lebo čosi také som si ešte deň predtým nemohol ani vysniť. Zdalo sa mi, že som sa razom ocitol v bájnom svete a nie v reálnom socializme. A tak po prvý raz som pocítil nedefinovateľnú radosť, keď z ničoho nič akoby spadli zo mňa okovy neslobody a útlaku. Po prvýkrát od vlády komunistov som sa ako občan cítil v tú chvíľu slobodne. Bez príťaží direktív, obáv z udavačstva a triednej nenávisti. Pre mňa to bol prvý neopakovateľný zážitok po dve desaťročia nekonečne dlhej dobe lží, násilia, prázdnych sľubov a občianskej apatie.
Spoločenské zmeny po januári 1968 boli niečo neskutočné. Akýmsi tajfúnom, čo privial to najcennejšie – pre mňa ozajstnú občiansku a publikačnú slobodu. Už nič významnejšie a krajšie som nezažil ani po roku 1989. Vplyvný novinár sa nestretol s ministrom, ktorý by mu odmietol rozhovor, alebo sa vyhol odpovede na hocijakú nepríjemnú otázku. Dobrý žurnalista si razom získal rešpekt a úctu celej spoločnosti – od robotníka až po univerzitného profesora. Pretože on bol podstatným spolutvorcom reformných zmien, ktorých koleso intenzívne roztáčal.
Zároveň sa však práve médiá stali nenávidenou „škodnou“ pre veľké či malé kreatúry doma, ale čo bolo horšie, rovnako pre „spojencov“ Rusov a ich satelitov. Táto už zabudnutá história bola pre slobodné novinárstvo dobou famóznou. Veď práve novinári v roku 1968 búrali to, čo pre socialistický režim bolo typické – nezákonnosť, útlak či iné neprávosti a podlosti.
Náš vraj naveky pevný zväzok s „priateľmi z Východu“ tak rozvracali na tisíce míľ vzdialení perohryzovia výlučne slovom. Podľa Kremľa tým ohrozili silný národnostný zlepenec – bývalý Sovietsky zväz a ich „externé“ samostatné gubernie. V hlavách kremeľských potentátov a ich vazalov zrazu mátalo strašidlo pražských komunistov - ich reformy. Veď tí porušili hlavné tabu každej diktatúry. Zrušili cenzúru médií a novinárom darovali plnú slobodu na „kontrarevolučné názory“.
Nám nedôverčivým Slovákom však chvíľu trvalo, kým si všimli pražské novoty o prebudení občianskej slobody. Na tejto oneskorenej reakcii sa podieľali najmä spiatočníci na čele s Vasilom Biľakom. Zrejme Alexander Dubček, ktorého v Bratislave striedal, ho príliš podcenil, keď nezabránil, aby si tento zadubený a nebezpečný dogmatik zasadol na miesto prvého tajomníka komunistickej strany na Slovensku.
Ale práve mládežnícky denník Smena pomohol rozčeriť východne od Prahy stojaté kaluže dvadsaťročnej stuchliny. Začal v apríli 1968 aktivovať, propagovať a organizovať zdanlivo nepolitickú akciu pod názvom ALWEG. Tento projekt visutej dopravy vo Vysokých Tatrách moderne a perspektívne riešil osobnú prepravu z Popradu na Štrbské pleso a do Tatranskej Lomnice. S možným prepojením až na poľské Zakopané.
Uvedené moderné a komfortné cestovanie malo fungovať v Tatrách už od sedemdesiateho roku minulého storočia, počas u nás majstrovstiev sveta v lyžovaní. Lenže ALWEG mal hneď od počiatku veľa neprajníkov. Predovšetkým to bol utajený kolaborant okupantov, minister dopravy Alois Indra, jeden z budúcich piatich pozývateľov Rusov pre našu okupáciu.
Denník Smena tým, že sa za projekt tvrdo zasadil, značne pomohol nádejnej demokratickej vízii a národnému prebudeniu. Dosvedčuje to aj nevídaná zbierka, keď sa na účet ALWEGu vyzbieralo tridsať miliónov korún. Dušou týchto aktivít bol redaktor Ján Čomaj. V prospech realizácie projektu písal, argumentoval aj organizoval. V prípade potreby šiel i do tvrdej konfrontácie s tými, ktorí ho zatracovali a tvrdili, že je drahý, pre Tatry nevhodný a málo efektívny.
Tento blog je nepolemickou reakciou priameho pamätníka vtedajšej neopakovateľne dramatickej doby na článok „Tatranský monorail zadupali komunisti“ (Index 01/2023). V ňom sa však vyskytli niektoré vecné nepresností.
Takže ako očitý svedok týchto udalostí vylučujem v článku napríklad to, žeby vtedajší komunistický denník Pravda a bývalý významný funkcionár ˇSlovenského socialistického zväzu mládeže“ (súdruh Belan), by mali niečo spoločné a čokoľvek najmä pozitívne s pokusom o realizáciu ALWEGu v Tatrách. Zásluhy má na tom výlučne denník Smena a predovšetkým jej významný redaktor Ján Čomaj.
P.S.: Blog bol už od zverejnenia dlho vypnutý zo systému hodnotenia jeho čítania. Táto diskriminácia sa prejavila aj v tom, že asi 15 minút nebol vôbec zaradený medzi blogy Mimo náš výber. Ešte hodinu po polnoci bola tabuľka Dnes najčítanejšie blogy z predchádzajúceho dňa!
Na upozornenie čitateľa, že v roku 1968 ešte neboli "hovorcovia", som vymazal vetu o tejto chybe v texte. Ďakujem čitateľovi, že ma na ňu upozornil . Ospravedlňujem sa za uvedenú nepresnosť. Škoda, že nemám možnosť mu poďakovať priamo v diskusii. Ale za možnosť reagovať v diskusii na vlastný blog (za poplatok) som sa už z princípu neprihlásil. Veď už od vzniku SME, ktorého zrodenie som prvému šéfredaktorovi Karolovi Ježíkovi pomohol radami, ešte donedávna som bol jeho stálym odberateľom (dnes je manželka).
