Azda je pani prezidentka v politike amatérkou?

Písmo: A- | A+

To by bolo od nej ďalšie sklamanie a pre Slovensko zlá správa. Azda tiež nepočúva poradcov a radcov ako premiér? Ak áno, potom si jej dovolím odporučiť, aby „doma“ pootvárala okná, vyvetrala a rekonštruovala poradný zbor.

V prospech tvrdenia tentoraz atypicky neuvediem svoj názor a vlastné argumenty, lebo nič výstižnejšie a lepšie ani nemám poruke, teda to čo už uverejnil v SME (9.3.) v stĺpčeku Optimistka jej prívrženec a komentátor Peter Schutz. Preto mi postačí iba jeho glosu zopakovať a temer celú odcitovať v mojom blogu. A zrejme by ani nebolo na škodu, aby si ju osobne prečítala aj hlava štátu, a nad jej obsahom i významom sa zamyslela.

„Opakovaným dôrazom na to, kam siahajú kompetencie paláca – žiadne navrhovanie ani robenie zmien vo vláde -, sa prezidentka azda zavďačí publiku, ktoré o jej právomociach nemá poňatia (predstavu). Politickejšia verejnosť, pre ktorú je to samozrejmosť, však môže mať pocit určitej nedostatočnosti. Ak je situácia ozaj až tak „mimoriadne vážna“, ako sama zdôrazňuje - čo nesporne je -, tak sa vnucuje myšlienka, či ako prvá ústavná a najpopulárnejšia politička štátu by sa nemala ujať moderátorskej funkcie v tejto šlamastike.

Iste, existuje desať dobrých protiargumentov. (Napr. Matovič ju neznáša a považuje za súčasť opozície.) Len aby jej neskôr nebolo vyčítané, že sa nečinne prizerala, keď domu horela strecha. Aspoň ponúknuť by sa azda mohla.“

Na základe osobných skúseností a poznatkov môžem správne konkretizovať to, čo sa dialo hneď po .vzniku štátu v neprospech Slovenska vo vzťahoch Mečiar kontra Kováč, a varovať pred podobným vývojom. Preto by mala byť pani prezidentka k vláde a premiérovi oveľa verejne umiernenejšia a k jej problémom či nedostatkom podstatne menej kritická a zhovievavejšia. Aby zbytočne nevyhrocovala už aj tak neúnosne vypätú a všeobecne príliš vážnu situáciu v štáte a navzájom v rozhnevanej spoločnosti. Veď podľa ústavy nie je pani prezidentka nadriadeným subjektom vlády či jej predsedovi. Preto aj jej oprávnená kritika by nemala byť verejná. Lebo za nesplnenie akejkoľvek dobrej či neracionálnej požiadavky ona v ničom osobne nenesie žiadnu zodpovednosť, ale výlučne vláda a je premiér.

Ako angažovaný občan si dovolím ju poprosiť, aby pre obrúsenie ostrých hrotov by radšej mohla ísť na zasadnutie vlády, a v súlade s Ústavou SR by jej prípadne aj predsedala. A tak hlbšie aj objektívnejšie spoznala dôvody, prečo nekoná tak, ako to od nej už často až nekompromisne a verejne požaduje.

Mám s tým osobný problém, keď vidím, že v podstate kultivovanejšou argumentáciou sa tak pani prezidentka začína blížiť obsahom k slovníku opozičných politikov. Akým je už opozičný Sulík, nebezpeční zakuklenci zo Smeru, falošného Hlaso Smeru či po moci bažiacich, bývalých jej spolustraníkov, progresívcov. Nechcem maľovať čerta na stenu, keď zverejním akési varovanie pred recidívou minulosti v inej podobe. O rozvrate SR hneď po jej vzniku, čoho som bol očitým priamym svedkom: 

„Premiér hneď od vzniku štátu začal spochybňovať ústavné kompetencie prezidenta a vytváral proti nemu úklady i vymyslené kauzy. Tie mali narušiť Kováčovu suverenitu v najvyššej funkcii a zmeniť ho na servilnú figúrku. Ostrie týchto kamuflovaných útokov sa pokúšal utlmiť Ivan Gašparovič, predseda Národnej rady, v úlohe mediátora. Raz mesačne sa tak konali spoločné stretnutia troch najvyšších predstaviteľov krajiny, ale bez konkrétnych výsledkov. Veď nešlo o úprimnú snahu riešiť nedorozumenia, ale o to, ako učičíkať prezidenta, postupne ho zoslabiť, znemožniť a následne podvoliť zámerom premiéra.

Samotný spor vznikol ešte predtým, kým Michal Kováč zložil vo februári 1993 prezidentský sľub. Dovolil si totiž bez súhlasu autoritárskeho bossa rokovať s opozíciou. Premiéra a predsedu HZDS veľmi naštval aj tým, čo po svojom zvolení verejne prisľúbil opozičným poslancom a politikom:

„Kritiku, námety i požiadavky budem brať vážne. Prezidentská kancelária, jej personálne vybavenie, môže byť miestom, kde sa odzrkadlí politické spektrum celej spoločnosti. Prezident môže pri výbere poradcov prijať ponuky jednotlivých politických subjektov. Ide o požiadavky aj na predsedu Ústavného súdu, predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, guvernéra Národnej banky Slovenska či iné významné funkcie, do ktorých mám čo povedať. Považujem za reálne a možné aj v týchto bodoch sa s opozíciou dohodnúť.“ (V pôvodnom znení platnej Ústavy SR mal prezident vyššie právomoci než dnes – poznámka J.S.)

 „Michal Kováč splnil svoj sľub, že bude prezidentom všetkých občanov. Umožnil aj opozičným stranám, aby mali v jeho tíme zastúpenie. Preto sa na Hrade zišlo rôznorodé politické zafarbenie. Bez straníckej legitimácie bol iba historik Milan Zemko, bývalý minister Pavol Demeš, ústavný právnik Ivan Trimaj a novinár Jozef Sitko.

Premiéra tiež nasrdilo, že nepresadil do funkcií riaditeľov odborov viacej svojich ľudí. Aj tí v menšine však postačili, aby hneď vedel, čo sa u prezidenta len šuchlo. Kováč nadstranícky nesklamal. Napriek odporu premiéra ustanovil za prvého guvernéra Národnej banky Slovenska odborníka Vladimíra Masára.“ (Úryvky z knihy Vedieť odísť, ktorá získala ocenenie klubov českých a slovenských spisovateľov - tradičnú Literárnu cenu Ervína Egona Kischa za rok 2020.) 

Ohľaduplný, tolerantný a nekonfliktný Michal Kováč dlho ustupoval pred bezohľadnosťou aj násilnosťami premiéra Mečiara. Nedal sa nimi vyprovokovať, ale neustúpil ani o krok od nadstraníckosti vykonávať svoj úrad v zmysle ústavného sľubu. Jeho stoicky, trpiteľský prístup ma sprvu neraz nahneval. Konal však nanajvýš zodpovedne a neútočne, keď v záujme krajiny dlho nereagoval na množiace sa klamstvá, mocenské údery a stále očierňovaním predsedu vlády.

Tiež lžiam a útokom Slovenskej televízie, Slovenského rozhlasu, denníka Slovenská republika či iné vláde poplatné médiá. Len tri z nich nestratili profesionálnu tvár – denníky SME, Národná obroda a Rádio Twist. Tie však vymýšľané provládne klamstvá a dezinformácie ľahko prevalcovali.

Mečiar okato a bez hanby zneužíval ústavnú právomoc funkcie premiéra na samú hranu nemorálnosti a ústavnosti. Napríklad, keď vláda pre rok 1995 znížila finančný rozpočet Prezidentskej kancelárie temer o polovicu. Ale verejnosť hodnotila tento teror voči prezidentovi nevšímavo, ba dokonca sa mnohí dezinformovaní občania s ním stotožnili. Prípadne si len pomýlila obeť s agresorom a rovnako ich oboch za spor kritizovali. . Práve vtedajšie poplatné médiá „vyčarili“ o Michalovi Kováčovi nepravdivú špinu a čiernu podobizeň, ktorý falzifikát vo verejnosti celkom neodstránil ani služobník pravdy – čas. 

Skryť Zatvoriť reklamu