Voči brutálnej agresii Ruska voči susednej krajine sa demonštrovalo údajne vo vyše dvesto ruských mestách až desaťtisíce demonštrantov a z nich asi sedem tisíc aj zatkli. To sú však len odhadové čísla ako reakcia odvážnych Rusov na vierolomný útok na vojensky a ekonomicky slabú Ukrajinu.
Zároveň naši občania mohli vidieť autentické obrazové svedectvá o najhrubšom násilí polície voči vlastným protestujúcim občanom. Obuškami ich mlátili a po zemi vláčili ťažkoodenci len preto, že si dovolili pokojným protestom nesúhlasiť s nevyhlásenou, nedôvodnou a pre svet nebezpečnou vojnou. Reálne vyprovokovanou len v megalomanskej, zrejme už duševne chorej hlave diktátora Putina.
Pre zaujímavosť a porovnanie po nočnom vpáde okupantov do našej ruskej spojeneckej gubernii (v auguste 1968) protestovalo ich na Červenom námestí neporovnateľne menej – len sedem odvážnych disidentov.
V poslednom blogu som v titulku položil otázku: „Bol a je väčším zločincom Brežnev či Putin?“ Dnes na ňu mám už jasnú odpoveď. Teraz tento zločinec (praktík Stalina a Hitlera) umlčiava aj posledné nezávislé médiá, aby objektívne informovali o katastrofálnej vojne pre domácich i útočníka. Už aj zákonom prikazuje ruským občanom, aby mlčali o jeho nereálnom a nevydarenom dobrodružstve, neprotestovali proti zločinu voči Ukrajine.
Keďže sa šialenec z Moskvy domnieva, že čas a dejiny môže vrátiť do doby, keď už senilný americký prezident s krvavým diktátorom z Kremľa Stalinom si rozdelili mapu Európy na demokratický Západ a totalitný Východ. A po páde komunizmu bývalé ruské gubernie sa právom oslobodili od Moskvy z jarma a diktátu.
Tieto už samostatné štáty si však včasne a šťastne zabezpečili (vrátane Slovenska) ochranu a vlastnú bezpečnosť pred dnešným mocným cárom v Rusku vstupom do bezpečnostných a hospodárskych štruktúr Západu (NATO a EÚ). To sa však nepodarilo zabezpečiť ani Gruzínsku, Moldavsku, ale ani Ukrajine. Proti poslednej zvrchovanej a samostatnej 45 – miliónovej veľkej krajine však Putin hneď nekonal vojenskou silou.
Ale postupne. V roku 2 014 si vojenským násilím vynútil anexiu Krymu, potom na hraniciach východu si ďalšou agresiou vytvoril dva bábkové vraj štáty a teraz frontálnym agresívnym a ničivým útokom chce si prisvojiť celú Ukrajinu. Pričom sa vôbec neštíti ako Hitler v roku 1941 ani likvidácie a vraždenia civilistov, ženy, deti i starcov. Vraj sú to vlastne niekdajší naši, Rusi. ktorí si nechcú uvedomiť vlastnú identitu. Takže ich treba o nej aj silou presvedčiť.
Spýtať sa dnes súdruhov či pánov Čarnogurského, Harabina, Fica, Pellegriniho, Blahu, Blanára, Rašiho, Žilinku, Tomáša či iné proruské aj fašistické hlasné trúby, prečo sa opäť snažia samostatnému Slovensku navliecť vyše 40-ročný chomút vazalstva a utrpenia pod diktátom Moskvy, by bola len strata času. Len hádzanie hrachu na stenu.
Mne aj mnohým iným občanom však stačila skúsenosť zvrhnutia našej vlády vo februári komunistami (podľa inštrukcií ruských poradcov) a najmä o dvadsať rokov potom nevydarený (ako dnes na Ukrajine) nočný zločinecký prepad 500-tisícovou armádou. Pripravenou aj na podobný krvavý masaker, aký je a zrejme ešte bude voči zúfalo brániacej sa Ukrajine.
Dramatický stres a stav veľkej krízy v samotnom Rusku sa potvrdil aj v tom, ako narýchlo celá Duma (až na hlas jedného poslanca proti) prijala spomenutý právne drastický zákon proti občianskej slobode – zakázať občanovi môcť sa verejne vyjadriť či napísať svoj názor, prípadne zaň môcť aj demonštrovať.
V prípade jeho porušenia mu hrozí trest až do maximálnej výšky 15-rokov väzenia. Tento vojnový krok v legislatíve, zrejme už duševne chorého vládcu Kremľa, je však o to viac drastický a absurdný, že Putinove vojnové dobrodružstvo, jeho dôsledky a následky veľmi vážne zasiahnu do života a živobytia každého Rusa. Neporovnateľne viacej než iného Európana. Konkrétnosti o tom uvediem na konci článku.
Dnes už táto teroristická a pre Ukrajincov likvidačná vojna Putina a jeho najbližších ohrozuje najvzácnejšiu hodnotu v povojnovej Európe – mier vo svete. Možno reálne očakávať, že nespokojnosť ruského občana sa ešte zvýši hneď potom, keď matky a manželky dostanú oneskorené oznámenia, že ich syn či manžel bol zahrabaný ako uhynutý pes niekde v cudzej, ale vraj bratskej krajine. Zabitých Rusov v boji pre tento dôvod do Ruska radšej neprevážajú, čo je zločin amorálnosti voči úcte k padlým, v podstate nevinným obetiam Putinovej vojny.
Práve pozostalí sa potom budú pýtať: Prečo? Prečo vznikla táto hrôza? Kto ju spôsobil? Vari nás vojensky a ekonomicky neporovnateľne slabá Ukrajina mohla v niečom ohroziť? Bol tento objektívne nikým a ničím nevyvolaný a nedôvodný útok šialenca v Kremli nevyhnutný? Skutočný motív a dôvod útoku na susednú krajinu predčasne prezradila štátna tlačová agentúra Ria novosti článkom o historickom dôvode tejto reálnej vojny.
V skratke povedané, v podstate ide o utopistický sen megalomana a šialenca z Kremľa mečom rozšíriť súčasné hranice Ruska o územia jej niekdajšej imperiálnej veľríše. O územia jej bývalých len formálne samostatných gubernií. Je to už uvažovanie a akt vojnového zločinca aj za cenu genocídy brániacich sa Ukrajincov, čo môže viesť pri eskalácii vojny až k možným katastrofám náhodného jadrového konfliktu.
Príslušný článok o motíve a dôvodoch Putina na expanziu do Ukrajiny potom štátna agentúra rýchlo stiahla po neúspechu jeho „blitzkriegu“ a fiasku ruských vojsk. Keďže niektoré pasáže z tohto pre ruský ľud vytlačeného „panfletu“ obšírne zverejnilo SME v článku redaktora Petra Krčmárika, tak som z neho štyri závažné úryvky odcitoval v už spomínanom blogu: „Bol a je väčší vojnový šialenec Brežnev či Putin?“ Takže ich už nebudem v tomto blogu opakovať.
Vývojom nepriaznivých vojnových udalosti na Ukrajine a ich dôsledok vo svete a doma bol Putin zahnaný temer do bezvýchodiskového kúta. Preto je vo svojich rozhodnutiach čoraz viac nepredvídateľným a nanajvýš nebezpečným aktérom súčasnej vojny. Ukázali to i jeho viaceré prekvapivé vyjadrenia a postupy. Napríklad, keď si najal pre „záchranu“ nevydarenej bleskovej agresie u služobníka Kadyrova žoldnierov a hrdlorezov z ďalekého Čečenska.
Ale najmä to ukázala jeho neakceptovateľná a bezprecedentná vyhrážka Západu a celému svetu ničivým potenciálom ruských jadrových zbraní. To si nedovolil vysloviť ešte žiaden držiteľ atómového kufríka. Ak má prezident Zeman zrejme pravdu, že v osobe Putina už vidí šialenca, tak môže ísť o katastrofickú hrozbu pre svet.
Aby nedošlo k náhodnému osudovému skratu, tak Pentagon inicioval u ruskej generality, aby obe strany opäť zriadili horúce linky červených telefónov z čias studenej vojny. Tie však vtedy boli na stoloch prezidenta USA a vodcu Kremľa. Vari ide o nedôveru Američanov v duševnú spôsobilosť Putina? Keď poistku voči náhodnému zlyhaniu obslužného personálu jadrových zbraní na oboch protipóloch posunuli z rúk prezidentov na nižšiu úroveň velenia?
Situácia v Kremli musí byť veľmi napätá a dusivá. Jeho šéf sa zrejme nechce zmieriť s jasnou porážku na Ukrajine, lebo všetky východiská z nej sú problematické a pre jeho velikášstvo neprijateľné. Preto bude stupňovať vražedné násilie obyvateľov Ukrajiny. Aby nakoniec pod tlakom veľkého násilia a vojenskej presily kapitulovala.
Z vývoja udalostí predpokladám, že Putin už stráca vojnychtivých spojencov a okolo seba mu každým dňom vojny pribúdajú vplyvní oponenti z radov najbohatších oligarchov Ruska. Tým sa už zjavne prestala páčiť hazardná vojnová hra Kremľa. Veď práve tí ho financovali a umožnili mu temer nekontrolovanú moc. Je to obdobné ako vývoj v Nemecku v tridsiatych rokoch pri nástupe k moci Hitlera.
Týchto páchateľov a spolupáchateľov zločinu isto nepoteší správa, že sa pripravuje príslušný medzinárodný súdny tribunál v Haagu, ktorý by mal začať vyšetrovať na Ukrajine možnú genocídu a súdiť hlavných jej pôvodcov vzniku. Znamená to, že vojnovým zločincom by v tom prípade mohol byť Putin, Lavrov, niektorí z radov najvyššej generality a priamych aktérov zločinov okupačnej armády, ale aj niektorých miestnych magnátov.
Šéf tohto tribunálu sa už chystá vycestovať na Ukrajinu, a priamo tam si osobne zistiť, či okupačné vojská nepáchajú na obyvateľstve činy reálnej genocídy. Či k nej naozaj už došlo, alebo len dôjde, to vie zrejme len Putin a jeho spolupáchatelia agresie u suseda.
To, že už Putinovi a jeho blízkym komplicom už tečie do topánok ukazuje aj narastajúca lživá propaganda a už príliš okatá cenzúra Moskvy. Kam až môžu klamstvá Kremľa siahať to rukolapne dosvedčujú lži a nezmysly ministra zahraničných vecí Lavrova, že nie Moskva, ale NATO vraj hrozí Rusku svojim potenciálom jadrových zbraní. V tento deň zasa Rusi tvrdia ďalšiu dezinformáciu a hlúposť, že technicky nedostatočne vyspelí Ukrajinci tajne pracujú na finančne a vedecky náročnom programe jadrových zbraní. A práve preto museli proti Ukrajine vojensky zasiahnuť. Nuž, každá lož dobrá aj pre ich spojencov za hranicami.
Samozrejme, že nikto so zdravým rozumom tomu nemôže uveriť. Adresátom lží sú predovšetkým miestni zadubenci (a tých nebude v Rusku málo), aby u nich vyvolal strach, dôvod a súhlas pre možno pripravovanú genocídu Ukrajincov. Pre nevyhnutnú kapituláciu Ukrajiny v záujme Putina, aby totálne neprehral za dobrodružstvo vyvolanej okupačnej vojny. Ale aj tak jeho neobmedzená moc patologicky ctižiadostivého cára Ruska onedlho skončí.
(Dokončenie v budúcom blogu.)
