ZRUŠÍ SA ÚSTAVNÁ IMUNITA SUDCOV?
Je dnes vo verejnom záujme, aby médiá venovali objektívnu pozornosť pripravovanej radikálnej legislatívnej reforme ministerky spravodlivosti. Lenže tejto naliehavej celospoločenskej otázke sa jej venujú iba okrajovo. Alebo pripravovanú komplexnú reformu justície objasňujú subjektívne a povrchne. O čom sa dá predložiť nejeden dôkaz.
Medzi nepodstatnými, okrajovými až bulvárnymi informáciami médií som si prečítal o problematickej slobode sudcov vynášať rozsudky podľa svojho názoru len jednu krátku agentúrnu správu TASR, uverejnenú v Sme (26.8): „Kolíková: Imunita sudcov nepatrí do ústavy“. V správe sa píše, že ministerka spravodlivosti tvrdí ( citujem zo správy): „V tomto volebnom období chce presadiť, aby bolo možné sudcov stíhať, ak rozhodnú v rozpore so zákonmi.“
Citujem ďalší výrok ministerky: „Objavili sa nám rozhodnutia, že sudcovia aj za úplne svojvoľné rozhodnutia stíhaní neboli, pretože sa tu naskytol priestor, že to je potenciálne právny názor.“ Preto chce v rámci návrhu komplexnej ústavnej reformy justície vyňať z Ústavy SR ustanovenie o sudcovskej rozhodovacej imunite, ktoré už vyše dve desaťročia sa často zneužíva v prospech zločinu a zločincov viacerými sudcami.
Veľká časť sudcov „ ...to považuje za zásah do slobody justície a politikom by to dalo možnosť spochybniť každé rozhodovanie sudcu. Kolíková tvrdí, že tak široko zakotvenú imunitu nenašli v žiadnom štáte EÚ.“ V dnešnom stave súdnictva ide o závažnú aktuálnu tému, o ktorej by mala byť široká informovanosť verejnosti.
PREKVAPIL NAJVIAC ROZSUDOK
Veľký význam potreby tejto reformy ukázal práve oslobodzujúci rozsudok Kočnera a Zsuzsovej za prípravu dvojnásobnej vraždy. Verím, že celkom inak ako senát Špeciálneho trestného súdu rozhodne Najvyšší súd. Už by sa tam nemalo rozhodovať ako za čias Smeru Harabína, Fica a Pellegriniho.
Tento pre verejnosť neočakávaný záver najsledovanejšieho procesu u nás naznačilo zaryté mlčanie oboch obvinených o ich vine. Pretože Kočner zrejme cez advokátov prikázal mlčať aj svojej „spoločníčke“. Lebo počas výsluchov a pri predkladaní dôkazov veril, že budú obaja z ohavného zločinu nakoniec oslobodení. Za podmienky, ak vyšetrovateľom obaja obžalovaní „nezaspievajú“ a bude mlčať o svojom zločine aj zločincoch všemocných zvonka.
Preto pre médiá by mala byť vďačnou témou, či čistička ministerky spravodlivosti zneškodní prosperujúcu chobotnicu korupčnej mafie sudcov, prokurátorov, policajtov a oligarchov. Či ich prepojenia sú zraniteľné. Lenže veľká časť z nich túto veľkú tému nezvláda a vybíja sa v nepodstatnom.
U čitateľov obľúbený týždenník priniesol rozsiahly rozhovor s ministerkou Kolíkovou pod názvom: „Bič na sudcov“ (16.8.), pričom k jej trom fotografiám, na ktorých gestikuluje rukami je účelový text: „Ministerka spravodlivosti hovorí, že hľadá riešenia a nad legislatívnymi nápadmi premiéra Matoviča rukami nezalamuje.“
Autorsky v nepodpísanom rozhovore už menej dominuje stanovená téma. Takže prvé tri otázky na pani ministerku zneli veľmi od veci: „Vedeli by ste zrátať, koľkokrát ste už zalomili rukami nad legislatívnymi nápadmi premiéra Matoviča?“ Jej vecná odpoveď: „Nezalamujem rukami nad návrhmi pána premiéra. Beriem to tak, že prichádza s návrhmi, nad ktorými sa zamyslím a hľadám riešenia.“
Rovnako rozvážne a s nadhľadom odpovedala na nasledujúce dve provokatívne otázky redaktora(ky): „Ale aspoň občas prevrátite očami, nie?“ Ďalej: „Ani vtedy, keď od vás chce zákon na spätné preverenie všetkých záverečných prác?“
Aj tento rozhovor dosvedčil to, že pre novinárov je dnes podstatným problémom predseda vlády, ako to, čo práve ministerka rieši vo svojom rezorte.
ODHALENÉ PREPOJENIA ČERVENEJ MAFIE
Ale nie každý novinár si pletie, kde je Sever a kde Juh. Vie sa zamerať práve na to aktuálne a osožné, čo je v súčasnej politike treba verejne riešiť a na čo nezabúdať. Príkladom môže byť investigatívec SME Matúš Burčík článkom: „Lexa mal kontakty na sudcov“ (26.8.). Píše v ňom, že „13 káuz sa týkalo pôsobenia Ivana Lexu na čele SIS počas vlády Vladimíra Mečiara. Ani za jednu z nich ho neodsúdili.“ Významné sú jeho zistenia o prepojeniach Lexu na mafiu sudcov, advokátov a oligarchov. Z článku o tom odcitujem zopár úryvkov:
„Bývalý (už stíhaný) sudca Lindtner bol kamarátom priamo s Kočnerom.“ „Lindtner sa zviditeľnil ako mladý prokurátor, keď mu v roku 2004 pridelili Lexovu kauzu ilegálnej likvidácie zbraní SIS. Na súde v záverečnej reči vyhlásil, že trestnú činnosť sa Lexovi nepodarilo preukázať, a tak ho navrhuje oslobodiť spod obžaloby.“
„Už v roku 2004 SME informovalo, že Lindtner je kamarátom z detstva so synom ďalšieho z Lexových advokátov Svetozára Chabadu. S Chabadom mladším chodili na strednú aj na vysokú školu. Ako prokurátori sedeli 5 rokov v spoločnej kancelárii.
Lindtnerov kamarát Chabada mladší v súčasnosti šéfuje Okresnej prokuratúre Bratislava II. Jeho manželka Lucia Chabadová je sestra expremiéra Roberte Fica. Tiež je prokurátorkou.“ (Poznámka autora blogu: Ak ma neklame pamäť, tak advokát Chabada zastával za komunizmu veľmi významný post ako krajský prokurátor, keď Slovensko malo iba tri kraje.) %
„Bývalý šéf SIS je priateľ šéfa finančnej skupiny Penta Jaroslava Haščáka. Kontakty s Lexom mal aj samotný Kočner.“ „O Lexovi vtedy písal Bӧdӧrovi , blízkemu Smeru. Spomínal, že Lexa je nahnevaný na Smer, že umožnil zrušiť amnestie.“
Kočner k tomu napísal: „Samozrejme, že je vytočený na Smer, ale na druhej strane to zrušenie amnestií využijem. Lebo toho sa Lexa bojí ako čert kríža. A jeho prípad, keby bola Monika ministerka, skončí preňho určite lepšie, ako keď tam bude Lipstein. A to mu môžem sľúbiť ...“
Text pokračuje: „Monikou myslel Kočner zrejme bývalú štátnu tajomníčku rezortu spravodlivosti za Smer Jankovskú, ktorá je dnes v kauze Búrka jednou z hlavných obvinených. Lipstein je Kočnerova prezývka Daniela Lipšica.“
„To určite. A ja som mu tiež pomohol, koľko sa dalo v jeho prípade,“ odpovedal na Kočnerovu správu o Lexovi Bӧdӧr. (Koniec citátov z článku SME – pozn. J.S.)
LEN SÚDRUH SÚDRUHOVI POMÔŽE ...
Ak novinár si seriózne preverí minulosť a vzťahy mnohých hlavných aktérov ekonomického, politického i justičného diania u nás dôjde k zaujímavým poznatkom. Ľahšie vie pochopiť napríklad aj doterajšiu beztrestnosť kriminálnikov na najvyššom mocenskom kopci, aj mnohé problematické rozsudky súdov. Tam totiž stále strašia strašidlá červeného zafarbenia a ich rôzne osobné prepojenia.
Na záver blogu uvediem túto pointu. Ide o osobný zážitok z čias normalizácie. Stalo sa to potom, keď ma komunisti vyhodili z dvoch redakcii a na 20 rokov mi zakázali čokoľvek publikovať. Vtedy som sa náhodne zoznámil so sudcom krstným menom Paľo.
Dobre sa u mňa zapísal tým, že sa so mnou spriatelil napriek mojej vtedajšej politickej nespôsobilosti. V roku 1990 som sa však o ňom dozvedel, že odsúdil kňaza menom Polanský na šesť rokov iba za to, že slúžil v súkromí zakázané omše.
Keď som sa s ním najbližšie stretol, tak som mu to vyčítal: „Paľo, ako si to mohol urobiť...“ Svoj dávny čin začal s veľkou pokorou ľutovať aj s výhovorkou: „Jožko, ale taká bola vtedy zlá doba...“ Pripomenul som mu, aby sa nevyhováral, lebo mal morálne riešenie, vyzliecť talár s následnými existenčnými dôsledkami.
Ale prekvapenie som s ním zažil až potom, keď mi prezradil, že súdi ako „trestňák“ na Najvyššom súde u svojho šéfa – súdruha Harabina. Nuž, v ťažkej kapitalistickej dobe súdruh súdruhovi musí pomôcť. Veď, ak nie, aký by to bol potom súdruh ...
