K 50. výročiu vzniku Československej republiky v októbri 1968 sa v jej názve uzákonilo a do ústavy dopísalo pre Slovákov čarovné slovo – federatívna. V rámci tohto iba navonok harmonického sobáša vznikli po prvý raz aj nové ústavné orgány: Federálne zhromaždenie, Česká národná rada a Slovenská národná rada – ale tiež federálna vláda, česká vláda a slovenská vláda. Tým sa politický systém u nás stal formálne rovnovážnym, ale razom sa aj skomplikoval. Ešteže tu bola centralizovaná komunistická moc, ktorá pod jednou strechou súdružsky riadila všetky zákonodarné i výkonné zložky federácie v jedinom „revolučnom duchu a šíku“.
Nástupom nového roka 1969 sa zrodila nová slovenská vláda ako slobodnejšia zložka moci namiesto v roku 1961 ústavou zrušeného výkonného Zboru povereníkov. Tá síce celkom nevládla, ale predsa mala nejaké provinčné právomoci. Zatiaľ čo v Prahe na Hradčanoch sa novomanželom skôr konvenčne zablahoželalo, tak do Bratislavy priletel štvorhviezdičkový generál, prezident Ludvík Svoboda, a na celom Slovensku vypukol ohňostroj veľkej radosti a slávy.
V podstate ani nebol dôvod až na takú veľkú oslavu. Veď našim národným ministrom v mnohých rezortoch šéfovali tí vyšší z Prahy a všetkých vládnych mocipánov držali pod krkom pražskí boľševici. Veď šlo iba o slabý odvar pôvodne reformistami požadovanej federácie, ale Kremľu aj tak pripadala ako nebezpečný vzor pre jeho papierové republiky. Napriek všetkým výhradám bol to však najvýznamnejší konkrétny výsledok obrodného procesu aj pre budúcu samostatnosť Slovenska.
V tejto klíme nových nádejí a starého pesimizmu mi pripadla ťažká úloha zabezpečiť do Smeny aj českého denníku Mladá fronta (vzájomná reciprocita) odpovede všetkých členov novo vytváranej Slovenskej vlády iba na dve otázky. Palicou na „psa“ som to schytal naplno, pretože v rekordných asi piatich dní mala byť vládna dvojstrana už na ceste do Prahy aj v našej tlačiarni.
Najskôr som sa musel s budúcimi ministrami skontaktovať, následne od nich získať odpovede a potom ich upraviť na zverejnenie. Ale tak, aby nemali voči textu nijaké vážne výhrady. Dostal som teda dar, z ktorého som sa pár dní netešil.. Veď mobil ani internet nejestvovali, takže na priamy kontakt som mal iba redakčne dosť obsadený telefón, nespoľahlivú miestnu dopravu, prípadne moje ubolené nohy.
Na oplátku som sa mohol zoznámiť s novými ministrami ako prvý novinár a oťukať ich ochotu, myslenie aj presnosť, čo malo svoju výhodu a hodnotu. Veď asi polovicu odpovedí som musel zabezpečiť práve osobným kontaktom.
Našťastie ešte celkom nevymrela prajná politika Pražskej jari, takže priazeň na spoluprácu s novinami im vôbec nechýbala. Prekvapilo ma, že medzi budúcimi ministrami už dosť chýbali staré zadebnené hlavy, v ktorých by ani cétečko nenašlo mozog.
Výnimočné stretnutie som zažil s budúcim ministrom kultúry a uznávaným poetom Miroslavom Válkom. Do bývalej kaviarne Luxor prišiel v bielom, vtedy módnom roláčiku aj s hlavou plnou smelých plánov. Presvedčil ma, že úprimne mieni obrodiť slovenskú kultúru a postaviť ju na iné nohy ako dovtedy. Ale ešte nevedel, že noví normalizátori a predovšetkým hlavný stranícky ideológ, Ľudovít Pezlár, mu budú v tom s plnou hlúposťou brániť.
Prekvapil ma paradoxom, že ako básnik nelietal v oblakoch, ale bol pozoruhodným realistom, čo sa v umeleckej brandži stáva zriedka. Zdalo sa, že spisovateľ Laco Novomeský, Husákov kamarát a spoluväzeň, urobil dobre, keď tohto literáta presadil za ministra.
V dlhom dialógu hovoril vždy vážny Válek o svojich budúcich zámeroch v kultúre zanietene a nadšene, pričom mi okrem iného prezradil:
„Pán redaktor, plánujem vytvoriť tím novinárov, ktorí by fundovane písali o problémoch slovenskej kultúry, a boli by mi vítaným pomocníkom v rezorte ...“
Oslovenie pán ma dosť prekvapilo, ale čo nasledovalo ešte viac. Ani neviem, čo ma razom osvietilo, keď len bez zamyslenia sa som prerušil Válkov monológ, skočil mu do reči, a vyslovil vtedy originálny nápad:
„Súdruh minister, viete v čom je chyba kultúry? Píše sa o nej len v kultúrnej rubrike na piatej či šiestej strane ... Ale ak má vôbec dôjsť k podstatnej zmene, tak potom sa o nej musí písať v celom periodiku. Teda aj v poznámkach, glosách, komentároch či v iných článkoch ...“
Stále vráskavá tvár básnika a budúceho politika sa ešte väčšmi stiahla a pokrkvala. Ale vzápätí tieto vrásky zmizli a jeho výraz zjemnel. Videl som, že ho môj nápad vážne zaujal. Neplánovane a náhodne som naňho urobil profesionálny dojem a natrvalo zapôsobil. Hoci k písaniu o kultúre som mal asi tak blízko ako bezdomovec na bývanie vo vile, ale napriek tomu som sa dohodol s budúcim ministrom na rozsiahlom rozhovore o jej aktuálnych problémoch ako prvý novinár.
Keďže o pár dní potom som už pre celý ustanovujúcu vládnu moc nebol neznámym redaktorom, a ešte nestačila napáchnuť naftalínom výnimočnosti a nadradenosti, smelo som vošiel v ich budúcom úrade práve do tej miestnosti, v ktorej bledí smrteľníci o chvíľu ministri, napäto čakali v uzavretom kruhu na svoj slávnostný ústavný sľub. Ale nebola to nijaká sláva s bohatou dekoráciou ako teraz, ale skôr len bežne vybavená komnata bez komfortu a zvláštnej prezentácie.
S niektorými „už“ ministrami som prehovoril aj zopár zdvorilostných fráz, ale od každého si vypýtal autogram od prvej povojnovej slovenskej vlády pre čitateľov Smeny.
Faksimile tohto dokumentu na zdrape papiera uverejnil náš denník na druhý deň pod hlavičkou novín. Ako nedôvtipne mysliaci priamy držiteľ muzeálneho dokumentu som si tento artefakt nevypýtal z tlačiarne a v záplave udalostí celkom naň zabudol. Kam sa podel, to neviem, asi do zberu ...
Na rozhovor s Válkom som sa dôkladne pripravil. Prečítal som si o problémoch v kultúre nielen články zo slovenskej, ale aj z českej tlače. Vytipoval som jej najpodstatnejšie boľačky a potom som písomne oslovil ambiciózneho ministra. Z jeho osobnej reakcie som vybadal, že som otázkami trafil do stredu terča na citlivé miesta po okupácii jeho rezortu, v ktorých sa kultúra úzko prelínala s vtedajším politickým dianím. Preto som nenaliehal na ministra s rýchlou odpoveďou.
Neskôr som už vybadal, že nechcel argumentovať vyhýbavo, nepresvedčivo, alibisticky, ale tiež publikovaným rozhovorom si zbytočne nemienil ohroziť svoje odvážne zámery a plány, o ktorých som sa medzitým kadečo dozvedel. Keďže mi nešlo poškodiť cieľavedomého ministra, tak sme obaja potichu a bez vzájomného objasnenia pochovali dohovorený rozhovor, a nikdy ho už viac ani nespomenuli.
Ale v našich ďalších vzťahoch práve toto zamlčané interview zohralo nečakane veľkú rolu. Ukázalo sa, že na ministra silno zapôsobilo, možno viac než môj návrh na stretnutí v Luxorke, ktorý potom uzrel v médiách svetlo ako bežná prax.
O týždeň neskôr som našiel v redakcii odkaz, aby som ministra navštívil. Zo Smeny to bolo len vyše sto krokov, takže som hneď reagoval. Válek ma prijal v prítomnosti riaditeľa odboru pamiatok Lichnera. Hovorili o nešťastnej dislokácii mosta SNP cez Dunaj, ktorý zničí celé Podhradie a iné historické domy.
Navyše pražské orgány škrtli plánovanú výstavbu diaľničného premostenia Dunaja v Mlynskej doline, takže most v historickej časti mesta mal nielen spájať Bratislavu s Petržalkou, ale aj slúžiť kamiónovej doprave. Minister mi zároveň poskytol na preštudovanie fundovaný elaborát proti pripravovanej stavbe a mňa poprosil:
„Ak sa s nami stotožníte, prosím, napíšte o tom v Smene ...“
Sympatické bolo, že Válek ešte ani dva mesiace (ne)ministroval, a už nesúhlasne reagoval na problematické kroky vplyvných súdruhov a ich vládnych poskokov. Bolo to síce len na počiatku normalizácie, ale od neho určite smelé konanie a nanajvýš odvážne! Mňa tým utvrdil, že na stretnutí v Luxorke netrepal prázdne slová.
Po preštudovaní námietok pamiatkárov som sa jednoznačne priklonil k ich odbornému stanovisku. Veď dislokovať most a tým silnú dopravu do najvýznamnejšej historickej zóny Slovenska som považoval za veľké barbarstvo voči minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Navyše som nepočul o žiadnej metropole, v ktorej by v jej vzácnej najstaršej časti mala smerovať hluchá, do stredu mesta vyúsťujúca “štvorprúdovka“.
Uverejnený článok na prvej strane novín vyvolal veľkú nevôľu zainteresovaných projektantov, investorov a ďalších realizátorov tohto významného, už naplánovaného diela. Keďže sa v Podhradí mala zbúrať aj synagóga oponenti sa neštítili použiť proti mne u nás lacný a častý argument, že som žid, konajúci účelovo. Proti židom som ani vtedy, ani potom vôbec nič nemal, ale nebyť ním a byť v našom prostredí len tak označeným, zvykne byť veľká smola. Pre Semitov nie som ich človek, ale pre antisemitov nepriateľom určite.
Ešte šťastie, že projektanti a ich patróni nezdemolovali aj korunovačný Dóm svätého Martina. Práve jeho susedstvo vedľa synagógy bolo európskym unikátom. No márne, kto neguje minulosť, nemôže nič vedieť o prítomnosti a tobôž budúcnosti.
Ešte neuplynul ani týždeň a tvorivo angažujúci sa minister mi poskytol pre informovanosť, dosť komplexne spracovaný dokument ministerstva „O systéme podpory a ekonomickom riadení slovenskej kultúry“. Asi taký názov mala táto jeho štúdia.
Zároveň ma pozval do Košíc a Prešova, kam mal ísť rokovať v mene vlády ako prvý jej minister s miestnymi zástupcami štátu, kultúrnych ustanovizní a cirkví. Ako súčasť jeho sprievodu bol z médií pozvaný ešte literát a redaktor Igor Gallo. Tomuto nezvyklému pozvaniu som sa však čudoval. Prečo mám ako politický komentátor oficiálne sprevádzať ministra kultúry?
Cesta na náš východ trvala aj s presunmi z Bratislavy tri dni, ale pre pestré zážitky nemôžem na ňu zabudnúť. V dvoch papalášskych šestotrojkách sa viezli okrem ministra a dvoch redaktorov aj piati jeho pracovníci, z ktorých mali mať na východe hlavné slovo riaditeľ ekonomického odboru Fischer a bývalý podplukovník ŠtB aristokratického správania aj výzoru menom Belanský.
Napriek jeho bývalému remeslu to bol navonok veľký sympaťák. Ani sa tomu vôbec nečudujem. Veď štátna bezpečnosť nemohla vyslať k básnikovi Válkovi na dozor nad múdrymi farármi nesympatického odroňa. Vari sa aj tam po roku 1968 kadečo pomenilo?
Zloženie ministerského tímu zodpovedalo úlohe diskrétneho požiarneho zboru. Ten prišiel stlmiť obrodné vášne (skôr osobné záujmy) rôznych náboženských a národnostných skupín, rýchlo zrodených spolkov a ustanovizní, ktoré majú na východe republiky najbohatšie zastúpenie. Ale ich veľké, vraj v demokracii oprávnené nároky neutíchli ani po okupácii.
Predsa peniaze, kultúra a viera sú veličiny života, ktoré sa rady spolu najprv spájajú, potom rozdeľujú a napokon hádajú. Preto práve do Košíc a Prešova prišiel medzi rozvadených katolíkov, evanjelikov, gréckokatolíkov, pravoslávnych, židov, Ukrajincov, Rusínov aj Slovákov ako neformálny Mikuláš a Mesiáš s deravým vreckom, zástupca prvej slovenskej vlády. Aby upokojila uspokojil všetky hrabivé ruky a ich sebeckú horúcu myseľ.
Na stretnutiach so zástupcami rôznych farností, spolkov, divadiel a múzeí bolo našťastie zakaždým času málo a ohnivých rečí veľa. Ani jedno zo stretnutí sa neobišlo bez dramatických, veselých až komických príhod a drobných epizód. Len vzniklý spor gréckokatolíkov s pravoslávnymi o vrátení kedysi zhabaných kostolov si vyžadoval desiatku fiškálov aj senátov. A preto múdry a rozvážny minister všade ťahal nakrátko.
Na vlastné oči som spoznal, čo spôsobil len náznak demokracie - akú veľkú predstavivosť statkov a ešte viac hrabivých zmätkov. Až dovtedy, kým obľúbený krajan východniarov - Vasiľ Biľak, ktorý z umenia vedel tak zanôtiť popevok proletárskej Internacionály, doriešil všetky kultúrne aj nekultúrne problémy naraz. Uspokojil všetkých nespokojencov. Potom si už nikto ďalších dvadsať rokov ani nepípol.
Hoci s Igorom Gallom sme patrili do oficiálnej Válkovej suity, a minister nás vždy predstavoval ako svojich hostí prvých, z profesionálneho princípu sme sa do diania a polemík nemiešali. Až na prípad, keď si dvaja Rusíni sťažovali, že ich národné umenie ignorujú média. Helfol som ministrovi tým, že som z pozície novinára odviedol pozornosť od jadra sťažnosti. Veď sťažovatelia vyplakávali na nesprávnom hrobe, pretože v podmienkach ešte stále pretrvávajúcej slobody slova nemohol ani minister nič novinárom prikazovať, ale iba ich poprosiť.
(Dokončenie blogu skoro.)
