HYSTÉRIA A HISTÓRIA MÁ ČASTÉ OPAKOVANIE
Rovnako ako sme v čase vojny rázne a sebavedomo upevňovali jednotu a silu národa zdvihnutou pravicou, po jej skončení sme zasa zovierali tvrdú proletársku päsť na výstrahu kapitalistom, domácim parazitom a západným agresorom. No na povel sme zdravili už inak – súdružsky „Česť práci!“ Aj sme sa pekne proletársky oslovovali „súdružky“ a „súdruhovia“. Už žiadne „dámy“ a nijakí „páni“. Do nášho čela nastúpili namiesto záhaľčivých parazitov uvedomelí pracujúci – robotníci, roľníci a najmä oddaní proletárski nevzdelanci.
Veď práve socializmus zmenil niekdajšiu kapitalistickú čierňavu na krajší, rozkvitnutý svet. Prácou a basou prevychoval politických dobrodruhov, buržoáznych nacionalistov, recidívnych kriminálnikov, sexuálnych maniakov, náboženských tmárov aj zjavné či utajené prostitútky. Všetkých parazitov vrátil do lona súdružského harmonického života a vytrhol z okov buržoázneho mamonárstva, malomeštiactva, ziskuchtivosti, pretvárky a pokrytectva. A preto „Česť práci!“, milí súdruhovia, ako kedysi „Na stráž!“
To bol kedysi náš historicky obraz povojnovej doby, keď z nejedného gardistu, včera ešte v čiernej uniforme so zdvihnutou pravicou „Na stráž!“, sa vykľul za noc pravoverný komunista – kritik našej vojnovej štátnosti. Potom už bol verným spolubojovníkom diktatúry proletariátu.
Aj vtedajší „pracujúci ľud a pracujúca inteligencia“ sa od gruntu zmenila. Keď v časoch „tzv. vraj jedinečnej socialistickej slobody a spravodlivosti“ na svete sa obávali čokoľvek povedať, čo doma príkro odsudzovali. Verejne to vysloviť, tobôž kritizovať. Lebo čo povedala a prikázala KSČ, s tým bez slova a veľmi nahlas každý súhlasili. Pre nespratníkov a poburovačov socializmu však bola rýchla odpoveď – výsluchy ŠtB, prípadne dlhá basa alebo aj uránové bane navyše.
Tento zázrak každej doby, keď ozajstných hrdinov je veľmi málo, ale zradcov divákov čoraz viac, sa opäť zopakoval po štyroch desaťročiach. Keď zasa z mnohých komunistov, v podstate vraj v rodnej strane zamaskovaných demokratov, si potom práve „ONI“ (prípadne ich deti) sprivatizovali a rozkradli štátny erár. A tak sa stali bohatými oligarchami s veľkou nekontrolovanou mocou a rozhodujúcim vplyvom na štát.
Až po Novembri´89 sa tiež razom roztrhli veľké vrecia predtým mlčiacich a zrazu odvážnych kritikov komunistického bahna, barbarstva a násilia. Tí z nich najšikovnejší utekali hneď do centrály Verejnosti proti násiliu, aby si tam rýchlo vymenili červené legitimácie za „vizitky“ nové - novovzniknutej politickej a vládnej moci.
V RTVS: KOĽKO DOHADOV, ALE AKÁ PRAVDA?
Jeden z týchto za socializmu „odvážnych občanov“, ktorý však prečkal nečas boľševickej svojvôle bez reptania a protestu v pohodlí vedeckého pracovníka, sa teraz prejavil neprimerane kriticky v RTVS. Keď bol hosťom televíznej besedy „Do kríža“. Samozrejme, že sa debatilo práve o dnes „veľkej mediálnej téme“, o starej oprášenej kauze Jána Budaja o spolupráci s ŠtB.
Predpokladám, že tento diskutér kedysi iba s jeho súhlasom mohol nájsť v politike dobrý flek a dlhú kariéru. V polemickej vrave neponechal na kedysi odvážnom revolučnom tribúnovi (aj s odvážlivcom hercom Milanom Kňažkom) na jeho „odeve“ s náplasťou diery ani jedinú suchú nitku. Nuž, časy sa menia, a dnes ľahko byť Jánom Husom, keď sa už neupaľuje.
Budaj o svojej desaťročia starej téme a kauze teraz tvrdí, že „Záznamy dokazujú, že som neudával ...“ (SME 9.2. – správa TASR). „Protokoly o výsluchoch dokazujú, že som žiadne správy osobám , ktoré boli uvádzané ako dôstojníci ŠtB, neposkytol, vyhlásil minister Ján Budaj. Hovorí, že svedkovia vypovedali v jeho prospech. „Títo ľudia vypovedali v roku 1991.“ povedal. Zväzok, kde je Budaj evidovaný pod krycím menom Domovník, podľa neho vytvoril muž menom Kráľ, ktorý vraj vypovedal, že Budaj mu nikdy neposkytol informácie, ktoré by mohli slúžiť pre potreby ŠtB a Budaj nebol „zdielny“. Takisto podľa neho Budaj nemal vedomosť, že by bol vedený ako tajný spolupracovník. Minister doplnil, že Kráľ bol údajne za falošné vykazovanie spolupracujúcej osoby ešte pre rokom 1989 degradovaný.
TÝMTO SLOVÁM BUDAJA VŠAK VERÍM
Pretože mám o ňom v tomto videní viny či neviny dostatočné poznatky. Tiež mám aj osobné skúsenosti z výsluchov na ŠtB aj konkrétne informácie o vtedajších politických či celospoločenských praktikách a kotrmelcov. O danej neprehľadnej už revolučnej a predtým desaťročia devastujúcej „normalizačnej“ doby. O tom, či mám aj dostatočnú kvalifikáciu to tvrdiť, že viem vec posúdiť, či tento hrdina tribún Novembra ´89 spolupracoval s ŠtB a či je v niečom vinníkom či nevinnou obeťou súčasnej nedôveryhodnej politiky a osobných ambícii jej aktérov, to nech posúdi sám čitateľ blogu.
O dobe, ktorú som s boľačkami napokon šťastne prežil, povie veľa aj tento môj príklad. Mal som dobrého dlhoročného kamaráta, po roku 1989 dlhý čas sudcu trestného senátu Najvyššieho súdu. On však ešte za socializmu odsúdil kňaza menom Polanský na šesť rokov nepodmienečne. Len preto, že bez štátneho povolenia slúžil v súkromí omše. Keď som sa s ním kedysi dávno v Klube novinárov o tom rozprával, plakal mi na ramene a ospravedlňoval sa: „Jožko, nemohol som inak. Taká bola doba.“
Odpovedal som mu: „Mohol si..., mal si vyzliecť talár... Veď okrem existenčných problémov, Ti väzenie nehrozilo.“ Lebo si vôbec nemyslím, že práve „zlá doba“ by mala zakryť a ospravedlniť každé osobné zlyhanie a toto svinstvo. To, že v pokrivenej dobe sa aj mrzké činy zvyknú prepiecť, by však nemalo znamenať ignorovanie výstražnej stopky na osobnú morálku a zodpovednosť.
Ako vždy ide len o tenkú čiaru vraj „kompromisu“ s vlastným svedomím. Tú keď ktokoľvek prekročí, rúti sa dolu kopcom do bahna. Ale keď zradíš seba, svoje presvedčenie a princípy, potom už ťažko zabrzdíš nad priepasťou postupného svojho úpadku. Rýchlo stratíš odstup dobra od zla, od spravodlivosti či bezprávia, pretože už berieš aj zjavnú nespravodlivosť a zlobu ako bežný jav. Čo je už dnes bežný prípad uvažovania a úsudku mnohých spoluobčanov.
Práve ďalší vývoj po roku 1989 mi len potvrdil, že aj dobro zvykne zvíťaziť. Ale iba vtedy, keď odoláme pokušeniu nemorálneho východiska z krízového osobného obdobia. Ukázal mi to práve prelomový rok 197l nastolenej tzv. „normalizácie“ verejného života , keď ma po sebe dvakrát vyhodili z dvoch redakcií Smena a Expres a zakázali čokoľvek publikovať.
Ak by som bol vtedy profesijne zlyhal, kolaboroval s režimom, prípadne podpísal spoluprácu s ŠtB, a tým prijal vnútené nemorálne východisko z existenčných príčin, potom by som sa o dvadsať rokov nebol dožil nevídaných pracovných ponúk či iných spoločenských možností a prestíže. Veď v tom danom kritickom čase stačilo iba zaprieť svoje názory z rokov 1968 – 1969, falošne sa kajať a zvrátený režim by bol privrel nad kajúcnikom pomstivý zrak, takže by som zrejme ďalej redaktorčil pod tlakom zlého svedomia.
V MÉDIÁCH ŤAŹKO ZRODENÁ NOVINKA
Uviesť do života noviny si vyžaduje mnoho driny a dôvtipu. Na ich úspešný štart mi však chýbali najviac financie. Napríklad na nevyhnutné spropagovanie nového titulu, lebo bez reklamy by sa neuchytil na trhu. Napadlo ma, čo ak by sa ešte pred reálnym vznikom týždenníka vydával iba jednolistový Slobodný piatok a ten by sa každý týždeň vkladal ako samostatná príloha do denníka Smena. Jeho čitatelia by si tak osvojili nielen grafiku hlavičky, ale najmä zameranie a obsah budúceho periodika, čo by vytvorilo aspoň základné čitateľské zázemie pre nový týždenník.
Bola by to jednoduchá reklama a predovšetkým propagácia zadarmo. Rátal som s tým, že mi za niekdajšie vyhodenie na ulicu koncom roka 1970 poskytne redakcia Smeny malé „odškodné“ a zadosťučinenie – teda tlač a vkladanie môjho titulu do svojho denníka grátis. Môj zámer však narazil na opatrnosť a nerozhodnosť šéfredaktora. Obával sa, že toto bezplatné „nóvum“ by mu mohlo uškodiť. Len sľuboval a dva týždne ma vodil každý deň za nos.
Ešteže hlavný sekretár novín Milan Štefanka, neskorší šéfredaktor a majiteľ denníka Šport, mal síce na rozdiel od šéfa menej právomocí, ale zato dostatok odvahy a rozhodnosti. Keď som za ním koncom februára 1990 prišiel do redakcie, chvíľu ma odmietal. Ale zrejme ho dopálilo šéfredaktorovo váhanie a presvedčilo moje naliehanie.
Takže nakoniec zvíťazila spásna kolegialita: „Daj mi rukopisy aj hlavičku Tvojich novín. Zajtra to máš v Smene vytlačené aj vložené!“ A ťažko sa rodiaca novinka predsa uzrela svetlo sveta a to celkom jednoducho. Dnes je už vkladanie titulu do iného periodika ako nosiča iného produktu celkom bežnou rutinou. Ale pred troma desaťročiami sa javila dobrodružstvom.
PRVÝ KONTAKT S TRIBÚNOM REVOLÚCIE
Mení sa nielen metóda a obsah každého remesla, ale predovšetkým názory a povedomie verejnosti na rôzne situácie a ľudí. Po roku 1989 bol Ján Budaj najznámejšou osobnosťou Slovenska. Práve rozhovorom s ním som chcel uviesť premiéru nášho rozsahom a obsahom chudobného „jednolistového týždenníka“. Lenže nedostupný revolucionár číslo jeden, zaoberajúci sa celospoločenskými problémami, neposkytne rozhovor novinám, ktoré ešte ani reálne nevychádzajú.
Hovorí sa, že odvážnemu šťastie praje. Usúdil som, že Budaja treba vyprovokovať otázkami, na ktoré bude chcieť z pozície sebavedomého intelektuála a demokratického politika odpovedať. Preto už prvá otázka bola síce vecná, ale zároveň voči nemu v rámci noriem slušnosti provokujúca.
Po písomnom zaslaní otázok som vyše týždňa čakal netrpezlivo pod tlakom času odpoveď. Keď prišla kladná, aj so skorým termínom na 15-tu hodinu do Mozartovho domu (okupovaného sídla mocenskou silou VPN) som si konečne spokojne vydýchol.
Mal som práce vyše hlavy a čakal som, že toto stretnutie bude krátke, že dôjde len o upresnenie obsahu niektorých otázok a odpovedí. Lenže veľkomožný pán Budaj (vtedy stredobod v dianí a diania Slovenska) najskôr nechal budúceho šéfredaktora za „drzé otázky“ vyše polhodiny na chodbe čakať.
A potom mu zasa na moje nešťastie prišli z tlačiarne kontrolné výtlačky denníka VPN s názvom Verejnosť, ktorých obsah si môj „nehostinný hostiteľ“ pozorne čítal a kontroloval. Tento denník mal vtedy náklad rekordných 400 tisíc výtlačkov a navyše bol pre čitateľov zadarmo.
Aj táto skutočnosť prezrádzala vtedajšiu moc hnutia VPN(ky) i jej šéfa a jeho profesionálnu dôslednosť, že nič neponechával na náhodu. Z Mozartovho domu som odišiel asi po dvoch hodinách v zlej nálade, hoci z osobného hľadiska mal to byť presný opak.
(Dokončenie článku v budúcom blogu.)
