V tie dramatické dni v Novembri ´89 som ani raz nechýbal na Námestí SNP pod monumentom doby – sochou J. V. Stalina, miesta rovnakého mena. Obdivoval som odvahu Jána Budaja a Milana Kňažka, že prekonali strach, riskovali vtedy väzenie a stali sa presvedčivou tvárou črtajúcej sa našej novej občianskej Slobody.
EŠTE BEZ VYHRÁŽOK A VYDIERANIA
Aby čitatelia lepšie pochopili uplatňované praktiky zločineckej organizácie ŠtB, a najmä to, aby sa hlbšie a objektívnejšie zamysleli nad opäť medializovanou desaťročia starou Budajovou kauzou, môžu si v tom aspoň „niečo“ ozrejmiť aj v mojich výsluchoch na ŠtB. Možno sa tým vnesie viacej svetla do jeho vraj „aktuálnej kauzy“.
Hneď potom, čo som ako politicky nespoľahlivý živel prišiel o remeslo, tak svoj profesijný krach som až prehnane cítil ako svoju katastrofu. Znenazdajky sa mi zrútil už zrealizovaný osobný sen v novej profesii, pre ktorý som veľmi veľa dovtedy obetoval.
V danej atmosfére všeobecnej mravnej skazy a úpadku som až príliš úzkostlivo sledoval, čo sa u nás udialo tragické. To, čo narušilo integritu nielen štátu, ale aj moju osobnú. Keď namiesto hrejivej a nezabudnuteľnej krátkej Slobody ma razom gniavila podlosť, nedôvera, klamstvo, zbabelosť a svojvôľa.
Ešte predtým, kým som ešte pár mesiacov pracoval v Exprese, pravidelne som sa stretával s vyhodenými a nezamestnanými redaktormi. Aj som ich krátko finančne podporoval. Keď som im uverejnil preklady článkov zo zahraničnej tlače. V tom čase nám navrhol bývalý šéfredaktor Smeny Gryzlov, aby sme sa každý prvý piatok v mesiaci schádzali vo vieche na Vysokej 44.
Nedomysleli sme však dôsledky tohto stretávania, trvajúceho skoro rok. My nekonšpirační a naivní odporcovia okupácie sme asi oslepli, keď sme ignorovali priostrujúcu sa dobu. Uši čašníkov spolupracujúcich s fízlami fungovali perfektne. A tak sa priblížil koniec nášho hlasného dialógu o politike narastajúcej zloby.
V jedno letné poobedie v roku 1971 zastavila pred naším panelákom na Štrkovci čierna Volga. Hoci som sa vtedy už ako nezamestnaný zvykol od rána do večera túlať po meste, na nešťastie som bol výnimočne doma. Dvaja eštebáci sa preukázali červenými služobnými preukazmi, bez pozdravu ma zbalili a odviezli na Februárku (dnes Račianska ulica) do svojho zlovestného sídla, z ktorého sa po okupácii opäť šíril strach a pach.
Prevzal si ma mĺkvy príslušník v uniforme, viedol ma chodbami aj schodiskami na štvrté poschodie. Veľkým kľúčom otváral a zatváral asi troje masívne chodbové mreže. Vtedy doľahol na mňa pocit úzkosti, opustenia a beznádeje, že z tejto bašty hrôzy sotva skoro vyjdem. Táto úzkosť sa ešte navŕšila, keď ma odtransportoval do prázdnej kancelárie len so stolom a troma stoličkami. Potom vyšiel a dvere uzamkol.
Priznám sa, že tento úskok vyvolal vo mne „naplánovaný“ efekt strachu a zúfalstva. Ešte cestou autom som si domýšľal, či neprišlo k prevratu, či Rusi nezvrhli dovtedy politicky lavírujúceho Gustáva Husáka a radikálnymi kolaborantmi nenastolili hrôzovládu.
Asi po polhodine vstúpili do miestnosti dvaja svalovci, sadli si oproti mne a pootvorili si šuplík so skrytým magnetofónom. Tvárili sa síce prísne, ale nekričali, nevyhrážali sa mi, ani ma nevyfackali. To ma po úvodnej psychologickej lekcii prekvapilo a posilnilo. Ich hraná prísnosť sa asi po hodine pomaly vytrácala. Možno povedať, že vôbec sa nezačal obávaný výsluch, aký som očakával.
Moji „hostitelia“ boli až príliš zvedaví na všetko, čo sa týkalo redakcie Smeny. Pýtali sa napríklad, ktorý z redaktorov hneď druhý deň po okupácii „navštívil“ totálne zdemolovaný byt kolaboranta Viliama Šalgoviča (ten riadil z kontrolnej veže letiska Ruzyň nočný výsadok Rusov). Ktorý redaktor o tom písal do novín? Bola to však iba účelová otázka, ktorou si overovali, či sa k tomuto činu sám priznám.
Počas celého výsluchu viackrát vošla dnu dajaká šarža a potichu sa zhovárala s vyšetrovateľmi. Netušil som, že aj v iných priestoroch bašty násilia vypočúvajú kamarátov z viechy na Vysokej 44, že nie som jediným lapeným vtáčikom. Jednotlivé výpovede si tak eštebáci konfrontovali a podľa toho potom pokračovala taktika samotného výsluchu. Fízli si starostlivo naplánovali tento záťah na bývalých redaktorov Smeny, návštevníkov chýrnej viechy. Zatkli potom všetkých, ktorých našli doma.
Okolo siedmej večer koordinátor vyšetrovania, asi postavením najvyššia šarža, ho prerušil a na veľkú moju radosť a milým hlasom ukončil: „Súdruhovia, náš pohovor (nepoužil slovo výsluch) už stačil. Už je večer, patrí sa ísť domov k rodine...“
Bez vyzvania som sa zdvihol a pozdravil po súdružsky Česť práci! A po prechode cez troje mreží aj mĺkvej rozlúčke so žalárnikom s veľkým kľúčom som si šťastne vydýchol až na ulici. Nasadol som na najbližšiu električku na Štrkovec a cestou som pozorne, dychtivo vnímal dovtedy nepoznané krásy Bratislavy.
NA SCÉNE MAJOR FATOL Z ŠtB
Ani normalizačný režim ešte nespacifikoval spoločnosť natoľko, že si ŠtB mohla dovoliť čokoľvek. Jej uzdu nakrátko držal bývalý väzeň a vtedy už hlavný šéf komunistov Gustáv Husák. Keďže bol politický zásah ŠtB proti bývalým redaktorom Smeny protiprávny, bol jej záujem, aby sa uskutočnil potichu, bez rozruchu a publicity. Štátnu moc by nepotešila nijaká indiskrétnosť. Tobôž, ak by sa to spopularizovalo v rádiách Slobodná Európa a Hlas Ameriky. Len preto prekvapivá „slušnosť“ vyšetrovateľov.
Asi o dva týždne po prvom výsluchu na ŠtB zazvonil u mňa doma neznámy chlapík stredného veku. Predstavil sa ako major Fatol a tak sa aj legitimoval. Ten pred pádom socializmu to dotiahol až na šéfa (či jeho zástupcu) tejto obávanej tajnej služby pre Slovensko. Aby zvýšil svoju „dôveryhodnosť“, dovolil mi nazrieť do služobného preukazu.
Slušne ma požiadal, či môže so mnou hovoriť. Pozval som ho do bytu, „poprosil“ ma však, či by sme si nemohli sadnúť do nejakej blízkej reštaurácie alebo kaviarne. Potom sme sa v Astre vyše hodinu zhovárali. Ale iba všeobecne a nekonkrétne. Napríklad, či si už hľadám prácu, čo plánujem robiť, ako vnímam svoje vyhodenie z redakcií Smeny aj Expresu a podobné bezvýznamnosti.
Rozmýšľal som dlho o dôvode tejto nevšednej návštevy, ale neprenikol som do jej zmyslu. Prečo vysoká šarža ŠtB márni so mnou čas rozhovorom o ničom? Ale neuplynulo ani desať dní a major Fatol sa ohlásil opäť. Ospravedlňoval sa, že ma zasa obťažuje. Sadli sme si znova do Astry. Asi po polhodine mi ponúkol existenčné východisko, že našiel pre mňa vhodné zamestnanie a uplatnenie.
Vraj, či by som súhlasil s vycestovaním „von“. Sprvu som nerozumel, kam by som mal vycestovať. Vari na prácu do Čiech? Ešte som netušil, že si ma ŠtB „obľúbila“ až natoľko, že mi našla atraktívne remeslo špióna. Zrejme preto, že na Západe by dvakrát vyhodený známy redaktor už nemal mať ako utečenec vážny problém s previerkou politickej antikomunistickej spoľahlivosti.
Domnieval som sa, že ŠtB hľadala „svojho človeka“ na infiltráciu do mníchovského rádia Slobodná Európa. Lenže konkretizácii majorovho návrhu však zabránila moja výbušnosť a bezprostredná reakcia: „Veď neviem žiadnu inú reč než slovenčinu...“ Major sa len pousmial: „To by nemal byť problém... Keby bolo treba, naučíme vás aj po hebrejsky!“
Hneď som pochopil, o čo ŠtB ide. Preto som opatrne oponoval: „Viete, ja dosť pijem a potom veľa táram. Nemám predpoklady na takú významnú činnosť. Neviem ani dobre klamať a v kritickej chvíli si zachovať rozvahu a pokoj...“ To som si ani nemusel vymýšľať, pretože som v podstate hovoril pravdu.
Ťažko posúdiť, ako táto výhovorka zapôsobila. Ale napovedala tomu reakcia Fatola, keď som ho poprosil: „Súdruh major, neberte to osobne, ale pochopte, že tieto stretnutia sú mi veľmi nepríjemné...“ Zareagoval na to pokojne, ospravedlnil sa a viac už za mnou neprišiel.
KEĎ NEUDÁVAŠ, TAK SI PODOZRIVÝM?
O sedem rokov neskôr si ma už ŠtB iba telefonicky predvolala na Februárku do svojej budovy strachu. Celú noc som nespal a dumal: prečo toto predvolanie? Sprvu som nemienil na telefonát reagovať, ale som sa obával, že by si ma tajní potom „vyzdvihli“ doma a to bude ešte horšie.
Moji nevítaní hostitelia boli zrejme humoristi, keď si ma predvolali na 8. októbra – v deň mojich štyridsiatych tretích narodenín. Mal som malú dušičku, keď uniformovaný strážca s veľkým kľúčom znova otváral a zatváral za mnou masívne troje mreže. Vstúpil som bez čakania do lepšie zariadenej kancelárie ako v roku 1971, v ktorej už sedeli dvaja drzí a ostrí grázli.
Nuž, aj ŠtB sa znormalizovala na staré časy a jej správanie už zhrublo. Vyše hodinu ma mordovali už známymi otázkami okolo Smeny: Kto a čo napísal? S úľavou som si vydýchol, keď mi svitlo, kam výsluchom smerujú. Sprvu ma strašilo, či ma niekto neudal. Veď stačilo niekde iba nahlas kritizovať stupídny režim a mohla z toho byť basa.
Ale nekonečné táranie okolo už prevetranej rebelantskej Smeny ma presvedčilo, že mi vôbec nič nehrozí. Vyparila sa tak hrozba a vystriedala ju úľava. Preto som sa smelo ohlásil: „Súdruhovia, prečo márnite váš aj môj čas a pýtate sa na veci, ktoré už dávno viete?“ Odpovedali mi: „Ale my to chceme počuť od vás!“ Na podobnú hlúposť som už reagoval ironicky a trafil ich priamo na citlivé miesto: „Súdruhovia, pevne verím, že sa ma nesnažíte získať za konfidenta ...“
Ešte som vetu ani nedokončil, keď jeden z eštebákov na mňa zručal: „Vari neviete, že ako občan ste povinný nás informovať o každom trestnom čine?“ „Samozrejme, že viem. Ak by som sa stretol s trestnou činnosťou, potom ju úradom hneď nahlásim. Ale ako občan, nie udavač! To žiaden zákon neprikazuje!“ Moja odpoveď ich vytočila natoľko, že nachvíľku zmĺkli.
Keďže si ma dôkladne preverili, pokračovali: „Váš otec bol antifašista a na rozdiel od vás vedel kam, na ktoré správne miesto sa má postaviť, ale vy nie!“ Na takú sprostosť som im odpovedal bez obalu: „Súdruhovia, zabudli ste otca správne označiť. On nebol udavačom, ale odbojárom ...“
Jeden z tajných sa už prestal ovládať, pochytil ho hnev a začal sa vyhrážať: „Súdruh, vy chcete zmeniť miesto zo Zberných surovín do iného podniku, však? Vedzte, že my vám to prekazíme! Ešte sa spolu uvidíme...“
„Prosím, máte možnosť...,“ zareagoval som smelo a tým sa aj výsluch skončil. Tieto ostré indivíduá sa v roku 1978 cítili v sedle pevnejšie než slušný major Faťol či predchádzajúci vyšetrovatelia. Preto si dovolili správať sa drzo a existenčne ma vydierať. Isto ich však prekvapilo, že sa im nepodarilo ma zastrašiť. Asi si neboli celkom istí, či ma dajaký vplyvný súdruh tajne nechráni, takže by s vydieraním mohli mať problém.
Po tomto druhom výsluchu na ŠtB sa mi vzápätí telefonicky ozval major Faťol, teraz už kariérnym postavením vyššie. Spýtal sa ma, či sa ešte naňho pamätám a otcovsky ma káral: „Súdruh Sitko, nerobíte dobre...“ Ja som mu odpovedal otázkou: „Súdruh major, ale povedzte mi v čom? A tým náš rozhovor a akýkoľvek vzťah aj natrvalo skončil.
Následne si na mňa ŠtB posvietila inak. Chodievala sa aspoň raz do roka informovať na kádrové oddelenie pracoviska, či vraj nekujem niečo „protištátne“. Čo mi prezradil jeden jeho pracovník. Ako „nebezpečný kriminálnik“ som bol tak pod ich stálym dozorom.
Po roku 1989 som však nechápal, prečo ma ŠtB uvádzala vo svojich zoznamoch ako sledovanú nepriateľskú osobu až po roku 1978, a nie oveľa skôr. Keď na to boli dôvodom moje komentáre a redakčná činnosť v Smene? Vari som sa stal pre režim nebezpečným až potom, čo som odmietol ŠtB udávať spoluobčanov?
Janko Budaj sa objavil v našej redakcii už v lete 1991 znenazdajky ako z filmu a divadelnej hry „Fantom opery“. Múdro mi potom radil v citlivých problematických otázkach vtedajšej politiky. Až do môjho nástupu do služieb prezidenta Kováča v marci 1993. Vtedy sme sa zhodli a dohodli, že ho prijmem za spoločníka, ktorému predám môj podiel v eseročke, aj ho za seba ustanovím do funkcie konateľa F. F. Press(u).
Za toto obdobie každodenného styku sa mi k nemu viažu mnohé pracovné aj osobné poznatky. Tie vylučujú, že by pri jeho intelektuálnom i politickom cítení a nadhľadu bol konfidentom ŠtB. Preto aj terajšiu mediálnu kauzu považujem za účelovú ako bezprostrednú „odozvu“ a reakciu na jeho súčasné politické aktivity a reálne ambície. A bolo by nespravodlivo, ak by z politiky v dnešných zložitých časoch odišiel. Lebo on je jej prínosom a pre mnohých škodcov a naničhodníkov dneška prekážkou uplatnenia ich záujmov.
Ľutujem, že som čitateľom oznámil, že treťou časťou ukončím môj blog, Inak by som v téme ešte pokračoval o ďalšie zaujímavosti tej doby. Napríklad problematickými lustráciami časti vtedajších spoločenských elít v rámci zákona.
